“Suseda, pomôžem vám?!” teda, aspoň predpokladám, že je suseda. Nie som si tým istý. Typická starena – vlastný svet, šatka, dlhé šaty páchnuce bývalým režimom. Za ňou drkocú rozhegané kolieska ťahacieho kufríka. Sotva chodí. Netuším, prečo jej doteraz nikto nepomohol. Kričím, či skôr ziapem zo štvrtého poschodia. Do tváre jej nevidím, neviem, kto to je. “Počujete ma?!”

Duchom neprítomná sa točí v kruhu. Videl som ju pred našim panelákom už párkrát, ale nikdy som jej nevenoval veľa pozornosti. Tuším, že jej zatiaľ stále niekto pomohol. Zrejme je dnes rada na mne. “Potrebujete pomôcť?! Hneď som dole!” ale očividne jej je moja existencia ukradnutá.

Keď stihnem zbehnúť na prízemie, s úmyslom starene pomôcť z bludnej vychádzky, stretávam pri poštových schránkach mladú susedu. “Hej, mladý, kam sa ponáhľate?” pýta sa pobavene, keď uponáhľane preletím vôkol nej. Vyrážam dvere, ale pred nimi stojím sám.

“Niekoho ste hľadali?“

“Hej,” odvrknem. Rozhliadam sa do strán. Starena musela zahnúť za roh niekde blízko. Nechce sa mi veriť, že by zmizla tak rýchlo. „Susedu, čo tu blúdila.”

“Hej tá,” pobavene zvískne, “už odišla. Asi sa zasekla na mieste.”

Zasekla na mieste –to mi vtedy ešte nič nehovorilo.

“Ach tak,” napoly zamyslene, napoly roztržito, odvetím. Vrátim sa. Mladá susedka je oblečená v krátkom tričku, ktoré jej lascívne odhaľuje vypracované bruško. Nohy ma štíhle. Napasované legíny. Športové tenisky. Akoby sa práve vrátila z behu. Vyberá obsah poštovej schránky a očividne ju jej obsah teší. “O áno, prišli, prišli…”

Cez plece jej nazriem do schránky, aj keď by ma za to malo žrať svedomie. Teraz zisťujem, že je to to najmenej, čo by ma malo žrať.

Listy sníma z kovových stien schránky. Obáločky musí poriadne stisnúť a odtiahnuť od steny. Jeden sa jej vyšmykne a len čo ho odlepí od steny, padá pár centimetrov a potom sa s kovovým úderom primkne list späť k stene. Bodne pohľadom cez plece.

“Čo čumíš, mladý?” štekne po mne, akoby vymenená.

“Ale nič.” kývem hlavou do strán, snažiac sa dostať z pamäti starenu.

Zbytočný kúsok už mojej histórie.

Odchádzam.

***

Dejavú.

Keď sa situácia opakovala aj po týždni, pri mladej susede som sa už radšej ani nepozastavil. Zahundrala, že stále sa niekam ponáhľam a že starena sa zasekla na mieste. Opäť si vyberala obsah poštovej schránky. Usúdil som, že sú to opäť magnetky (opäť ich skladala zo steny schránky) “… to si posielam z ciest, viete, sused?” Skurvené dejavú. Ten pocit, ktorý sa dá nazvať len francúzskymi slovami – vysvetlenie z pera Stephena Kinga. Aj napriek mojej nezaujatosti si ide svoje: “Idem niekam. Rada cestujem. Kúpim magnetky, ale len si ich pošlem späť domov. Nemám nato energiu vláčiť so sebou papierové vrecúška. Takto mi prídu domov skôr, než odniekadiaľ prídem.”

“Hej, hej, suseda dobre… Videli ste dnes tú starenu?”

“A čo vás toľko zaujíma?”

Až keď na mňa vrhne znechutený pohľad, pochopím, ako divne to vyznie. “Nechajte tak, len… vyzerá tak stratená.”

“Ja by som povedala, že je zaseknutá na mieste. Stačí jej len povedať, že hen, tetka, choďte rovno, alebo naspäť, alebo ukážte smer, a ona sa pohne.”

***

Pajzlík oproti nášmu paneláku. Pijem prvé pivo. Krčmár sa po chvíli pristaví, oprie sa o stôl a čumí na mňa spopod faldovitých obočí.

“A teba tu čo, mladý?” zahundre chrapľavejšie než stredoveký šenkár.

“Ale nič,” viacmenej neprítomne odvetím. Beriem do rúk ucho korbľa. Zo skla na mňa zíza slovanský Radegast. “Len… niečo mi nedá pokoja, hentam…” bodnem bradou do vzduchu smerom k presklenej stene, vedúcej na ulicu. Naproti je vchod do môjho paneláku.

Ulicou sem-tam prejde auto, ale viac nič.

“Tak, mladý, rozdumuj,” otočí sa na päte a odchádza.

Stiahnem dve veľké pivá a mierne začnem uvažovať nad jedlom (nakladaný hermelín utopený v olejnatej mláčke, obložený cibuľou, krajcami chleba a feferónkou – luxusná pivovinka, povedal by som), keď vtom sa objaví starena. Terigá sa zo smeru k vlakovej stanici.

“Nesklamala,” šepnem.

Preletím cez krčmu. Krčmár sa aj strhne, že utekám, ale cestou vyberám desiatku a podávam mu ju. Aj by mi vydal, možno keby som počkal. Ale moja uponáhľanosť hovorí za mňa drobné si nechaj. Zo stareny nemienim spustiť pohľad tak rýchlo ako z nedopitého Radegastu a nedojedeného hermelínu. Letím naprieč cestou, sotva pozriem, či môžem prebehnúť.

Opäť sa krúti. Dookola.

Akoby sa zasekla na mieste. A kufrík na kolieskach drkoce za ňou.

“Hej, suseda, nechajte, nech vám pomôžem.”

Nereaguje.

“Suseda, počujete?”

Postavím sa jej do cesty, ale starena sa len mierne pootočí a obíde ma, ohnisko svojho vychádzkového kruhu presunie opodiaľ a pokračuje. “Počkajte veď…” pozerám na zadrhávajúce sa koliesko, „…sa vám vyvráti kufrík.”

Nato stíchnem a začujem klopkanie. Železné klopkanie.

“Suseda,” podídem k nej, “odkiaľ idete?”

Neodpovedá. Nuž sa posadím na kraj, opriem sa o panelák a čakám. Som pripravený čakať hoc aj do súdneho dňa. Verím, že zo mňa moja neoblomnosť sršala, nuž to nemohla nepostrehnúť.

Dlho sa nič nedeje. Krúti sa dookola s temer chirurgickou presnosťou. Točí dookola, až po hodnej chvíli sama od seba prestane. Zdvihne mierne hlavu, zohnutú v chrbte asi artritídou či čo to starí ľudia majú, a v očiach má slzy. “Suseda, pomôžem vám?”

Neodpovedá, ale vidím, že ma vníma.

“Bývate tu?“

Pozrie na dvere. Nedôverčivo prikývne.

„Poďte, poďte dovnútra. Pomôžem vám.”

Potom vykročí k vchodu, ale keď prekročí prah, rázom sa vystrie. V tom mrštnom pohybe z nej odletí stará šatka, šaty, aj kufor vyletí do cesty na ulicu, ale nikdy nedopadne. Keď tam na pol sekundy pozriem, po jej veciach ani známky. Pozriem späť do vchodu.

Vo vchode stojí mladica so zronenou hlavou. V ruke bloček, ktorý mi podá. Na ňom adresa miestnej pošty. Vtom mi toho veľa dôjde. Aj keď som tie magnetky nikdy nevidel, zrejme sú Vitajte u Nás alebo iné, ktoré si odnášajú turisti z nášho mesta.

Nuž len civím.