Stála na recepcií hotela Kvikne´s. Myslela si, že ju v tú sezónu už nič neprekvapí. Mala za sebou už šiestu sezónu v Balestrande, preto prechádzanie popod čajky nepatrilo k tým zážitkom, ktoré by ju dokázali vytrhnúť z nálady. Vybrala z vnútorného vrecka nepremokavého kabátca slúchadlá. “Oplatí sa ti vôbec púšťať pesničky? Veď si za chvíľu doma.” spýtala sa recepčná.

V. pohodila ľahostajne plecami. Po celom dni vysvetľovania americkým zákazníkom, že im nemôže naliať kvôli nórskym zákonom double-shoty whisky, a uisťovania, že voda z vodovodu je zdravá, sa jej naozaj nechcelo rozprávať. Zamrmlala čosi, čo malo byť odpoveďou, hodila si cez hlavu kapucňu a vyšla z hotela.

Po rannej šichte si vykračovala s omnoho lepšou náladou. Plánovala dopočúvať podkast na Spotify a zájsť do miestného second-handu. Kým sa zotmie má ešte fúru času, preto zvolila okľuku. Neskrátila si tak cestu podchodom v hoteli a zadným schodiskom, ktoré viedlo priamo na Balholm (akési pomyslené námestíčko Balestrandu). 

Hoc čajky leteli prinízko a kvičali až príliš intenzívne, už sa ich nebála ako kedysi. Vždy sa pobavila na tom, ako si najašení turisti fotia zblízka čajky, netušiac, že tie bieloperé okrídlené potkany sa na nich chystajú zaútočiť. V Balestrande sa povrávalo, ako sa jedna z čajok strmhlav vrhla na jednu z nič netušiacich žien. Žena sebou mykala, oháňala sa rukami, a kým čajku od hlavy odohnala, tá jej stihla v zmätku vyklovať riadny kus mäsa. Všetko okolie postriekali fŕkance krvi. V. tým miestomincidentu práve prechádzala, ale ani brvou nemykla.

Vážení poslucháči, vitajte späť pri počúvaní nášho podkastu Skaldi a Bjory. Naposledy sme sa rozprávali o literárnom využití potkanov. Je tak, Bjory?

Máš pravdu, Skaldi. Potkany sú zvláštne stvorenia. A zároveň mnoho ľudí priťahujú. Spisovateľov, umelcov, filmových režisérov. Pripomeňme si film Potkany a jeho knižnú trilógiu od Jamesa Herberta.

A čo taký Myšiak Stuart Little?

Máš pravdu. Toľko toho už bolo o potkanoch narozprávané. Využívali ich dokonca i v experimentoch.

Myslíš Calhounov alebo Tryonov experiment?

Môžeme si čosi povedať o oboch. Calhounov experiment sa nazýval Behaviorálnym drezom. Išlo o štúdium kolapsu spoločnosti v závislosti na preľudnenie. Overpopulation, aby sme boli presní. Fun-fact, využili sa nórske potkany. Calhoun a jeho bádatelia vytvorili potkaniu utópiu. Potkany mali prísun k jedle a vode, čím sa zaručil populačný nárast. Povedzme, že táto utópia bola osadená do klietky o rozmerov 3 krát 4 metre. Tú rozdelilina štyri miestnosti. Každá miestnosť mala obsiahnuť dvadsať dospelých nórskych potkanov. Medzi miestnosťami sa dalo prechádzať rampami. Myší raj, že?

To si viem predstaviť, čo by tam všetko muselo byť, aby mohli ľudia žiť v takej utópií. Jedlo, voda, oblečenie, elektronika, kaviarne, reštaurácie, herne, posilky. Zároveň ich asi chránili pred chorobami, že?

Áno. Lenže záver tohto experimentu človeka vydesí. V konečnom dôsledku dochádzalo k tomu, že samičky neboli schopné plodiť, a ak sa im to aj podarilo, stratili materinské funkcie. Spomedzi samcov došlo k tomu, že začali byť sexuálnymi deviantmi, kanibalmi, frenetikmi, patologicky sa vzdiaľovali od ostatných a prechádzali sa len vtedy, keď ostatní spali. Dochádzalo k akémusi populačnému tlaku.

Takže ako ľudia? Myslíš ponorkovú chorobu?

V jednej z týchto miestností vznikla kolónia. Zhruba o veľkosti 60 až 80 potkanov. Títo sa stretávali v dobe kŕmenia, zatiaľ čo individuálne potkany sotvačo jedli, pokiaľ neboli v spoločnosti ostatných potkanov. Úmrtnosť novorodencov stúpla na 96 percent. Potom sa ale Calhoun rozhodol, že zväčší priestor, kde ich uzavrie.

Ono to pokračovalo?

Kedy si naposledy počul, že hazardný hráč v polovici ťukania povedal: stačilo? Samozrejme, že pokračovalo. Calhoun vytvoril vúčšiu klietku, necelé tri krát tri metre. Naznášal tam 2 200 potkanov, aj keď celé priestory a zásoby mohli podporiť život štyroch tisícok. Nazval to Univerzum 25.

K čomu to viedlo?

K tomu, že sa stratila tolerancia a mnoho spoločesnkých prvkov. Začali sa medzi sebou zabíjať, vytvárali si jednotlivú hierarchiu silnejších a slabších, samičky sa vzdávali svojich potomkov, odmietali sa družiť s potkanmi, násilie sa stalo každodennou rutinou. Aj keď boli fyzicky schopné plodiť, po 600. dni experimentu stratili potkany sociálne schopnosti vyžadujúce na párenie.

Keď jeden z rozprávajúcich moderátorov navrhol, že si čosi povedia o Tryonovom experimente, V. zvolila radšej si posedieť na lavičke, ktorá bola na križovne Kviknevegen a Kong Beles veg.

Tryonov potkaní experiment bol trošku iný, tiež sa naň ale využili potkany. Išlo o vytvorenie bludiska, ktoré malo preveriť úspešnosť generácií potkanov. Geneticky rozdielne skupiny potkanov umiestnil do bludiska, ktorým mali prejsť. Tie, ktoré spravili menej chýb, nazval Bystrými, zatiaľ tie ostatné Tupými. Tryon potom spáril Bystrých samcov s Bystrými samičkami, takisto Tupé samce s Tupými samičkami. A týchto potomkov pozom označil podľa predkov a vložil do bludiska. Tryon takto vytvoril sedem generácií potkanov. V konečnom dôsledku spravil to, že nechal Tupých potomkov vychovávať Bystrou matkou a vice versa.

Je z toho nejaký výsledok?

Len to, že nestačí genetické a vychovávateľské pozadie k tomu, aby sa určila inteligencia jedinca.

Myslím, Skaldi, že pre dnešok stačí. Ide mi hlavu roztrhnúť z týchto informácií. A vám, drahí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a veríme, že sa čoskoro počujeme pri ďalšom diele podkastu.

Vybrala slúchadlá z uší, vložila ich do plastového puzdra a vybrala sa smerom na Balholm. Minula Coop, prešla vôkol kancelárie Balestrand adventures a tesne pred Jokerom vošla do vedľajších dverí. Maličký second-handový butik bol miestnym bodom stretávania staršiny, preto sa V. podivila, keď bol prázdny. Na pohovke, čo malo slúžiť ako posedenie, sedela akási obstaróžna pani. Zdalo sa, že sama je inventárom sekáča. “Kan jeg hjelpe deg.” začala pani s divným prízvukom.

Z toho chladného rezavého hlasu vybehla V. husia koža.

“Len sa obzriem.” odvetil bezchybnou nórčinou V.

“Mám nový tovar, priamo z mojej domoviny.” Nech sa V. snažila akokoľvek, pôvodnú domovinu obschlej tetušky nedokázala identifikovať. “Viete, toto sú unikátne topánky, jediné svojho druhu. Vraví sa…” začala žena, zatiaľ čo sa pozviechala z pohovky a o bakuľke prešla k skladu. V. sa podivila, kde je majiteľka second-handu. “… že ich v osmanskom zajatí chatrne pozošíval sám Vlad II. Narážač. Viete, tie topánky vraj pozošíval, keď posťahoval z kože potkany, čo mu liezli do žalára. Ja ale verím, že je to prekliatie.”

“Predávate prekliate topánky?” V. sa uškrnula jedným kútom pier.

“To je povera, zlatá pani. Pravda je, že všetky topánky sú podľa mňa prekliate. Viete, verím, že na samom začiatku, keď ešte nikto nekráčal po zemi, žila prvá šička. Krajčírka, pani zlatá. Ušila prvé topánky, ktoré jej ale jej sused závidel, a preto jej ukradol. Krajčírka prekliala topánky, takže všetky topánky, čo dáte na nohy ako prvé, vás ohlodajú. Preto topánky obžierajú nohy. Lebo všetky topánky sú prekliate.”

Vybrala zo skladu kartónovú krabicu. V. poklop otvorila a pozrela na botasky. Zmeravela. “Pani, tieto topánky vyrobil tak nanajvýš nevyplatený číňanko kdesi v Butáne. Ďaleko majú od tých vašich Drakulových topánok.”

Starká pôsobila, že prišla o slová.

“Pani, vy sa rúhate…” zhíkla starena po chvíli, akoby V. práve vyslovila to, čo sa celé stáročia nepovedalo, “… ako si dovoľujete hanobiť tradície? Odkiaľ ja pochádzam, z Rumunska, si tradície vážime…tu máte… berte…” dala jej do rúk krabicu s topánkami, ktoré nevyzerali výnimočne. “… a uvidíte sama, aké sú čarovné.”

“Nepáčia sa mi, nechcem ich…”

Hiiiiiiiii

“Sú vaše.” povedala starena, na svoj vek a obstarožitnosť sa až príliš prudko zvrtla na päte a zdúchla do zadných priestorov. V. vykročila za ňou, že jej škatuľu vráti, ale keď nazrela pootvorenými dverami, za ktorými starena zmizla, nikto v zadnej miestnôstke nebol. V. sa podivila, no napokon len ľahostajne pohodila plecami a škatuľu si vzala. “Budem mať aspoň nové topánky do práce.” povedala si, odišla z obchodu a vydala sa cestou späť.

“Doma si ich vyskúšam.”

***

Na dverách second-handu bol štítok obrátený na ZATVORENÉ.

***

Bola noc a ona osamotená v byte. I keď, hovoriť o byte by nebolo to najsprávnejšie. Ubytovanie vyfasovala k pracovnej zmluve v hoteli, nakoľko v Balestrande už nechala niekoľko rokov života. Ležala a hľadela do stropu. Čosi jej nedalo spania, hoc mala o niekoľko hodín vstávať.

Strhla sa, keď čosi narazilo do okna. Lenže v sekunde po strhnutí si uvedomila, že tento náraz už niekoľkokrát zažila. “Sprosté čajky.” zašomrala si popod nos. Keď aj bola pred chvíľou na pokraji zaspávania, teraz bola nadobro prebudená. Srdce jej tĺklo od preľaknutia. Skorá jar, čajky sa ešte držia v blízkosti domovov. Až zhruba od mája ich turistický ruch viac-menej vyženie, ale stále sa nájdu odvážne kúsky, ktoré sa priblížia. A niekomu vyklovajú dieru do hlavy.

Spálňa bola maličká. Na nočnom stolíku ležala rozčítaná kniha v nórskom jazyku. Premýšľala, že si vezme prášky. Mnoho ľudí, čo prišlo do Nórska, prvé mesiace zažívalo depresívne prepady a úzkostné stavy. Bolo ťažké nastaviť sa na čas, kedy po dobu troch týždňov slnko sotva zapadne – vstávate do práce, slnko; vraciate sa z práce, slnko; idete spávať, slnko. Preto nočné masky na oči a riadna dávka  melatonínu v malých plastových krabičkách z GymBeamu boli pre Slovákov starter-pack do života v Nórsku.

Hoc už dávno melatonín nebrala, načiahla sa po spolovice prázdnej krabičke – poslednej, čo bola ochotná vlastniť pre núdzový prípad. Vybrala jednu bielu tabletu a zapila ju pohárom vody.  “Tak, a teraz môžem spať.” vytiahla si paplón až pod krk, začala rátať ovečky a čochvíľa si uvedomila, že po dvadsiatej ovečke preskakujúcej plotík bola dvdsatjedva. Oči už nedokázala držať otvorené.

Vtom sa jej do nôh zaryla preukrutná bodavá bolesť.

Najprv sa zháčila, že ide o kŕče. Časníci by vedeli hovoriť o bolestivých, tuhých a sťahujúcich kŕčoch v stehnách a lýtkach. Nebyť ďalšej zázračnej tabletke – Magnéziu “záchrany všetkých čašníkov”, asi by to bolo horšie. Lenže V. nemala prečo dostať kŕče do nôh.

Nato začula pískanie. Prenikavé, ostré, tenké. 

A nato ďalšie a ďalšie pišťanie.

V. skríkla.

Načiahla sa po svetle na nočnom stolíku a zažala. Vtom si uvedomila, že z celej miestnosti na ňu zízajú tisícky maličkých červených očí. Pišťali, škriekali, mihotali sa tu a tam. Kožené kožušteky, tisíce a tisíce. Boli všade po podlahe, hmýrili sa medzi sebou, ale na posteľ nevyliezli. Asi len zo tri či štyri, čo boli očividne odvážne nadostač, skopla V., keď sa jej snažili dostať k nohám. Zdesenie z potkanov bolo nástojčivejšie než bolesť v nohách. Paplón bol pokropený krvou z jej nôh.

“Mida vittu!” zvolala zdesene. Príjemné estónske zvolanie však potkany nevyrušilo.

Ďalej sa hmýrili po zemi ako pohyblivý koberec.

“Pomooooc!” zvolala.

Pritiahla si kolená k hrudi. Potkany ale nie a nie vyliezť na posteľ, za čo ďakovala Bohu. “Pomooooc!” zvolala opäť. Mala však pocit, že volaním o pomoc potkany len znervózňuje. Začali liezť jeden po druhom, takže akoby sa potkania podlaha o čosi zdvihla. Zrejme volať o pomoc nemôže.

Postavila sa na posteľ. V krátkom tričku a pyžamových nohaviciach sa jej ľahko pohybovalo, držala si spoľahlivý balans. Potkany však očividne nezaujímala. Priblížila sa k okraji, len aby si všimla, že väčšina potkanov sa koncentruje na jej skriňu. Netrvalo dlho, čo V. v hlave preblysli myšlienky na topánky, ktoré dostala od stareny v sekáči, a zaraz ju prekliala do štvrtého pokolenia.

“Chcete tie topánky?” Zaiste zavoňali kožušteky mŕtvych potkanov. “To sa má tak, keď človek niečo vezme zadarmo…kurva.” dudrala si popod nos.

Skriňa nebola ďaleko, sotva na dva kroky od okraja postele, lenže medzi skriňou a posteľou bola podlaha plná mäsožravých potkanov. Až teraz si obzrela chodidlá – netušila, ako rýchlo sa to stalo, ale nohy mala obžraté, od prstov až povyše členka. Jediné, čo ju napadlo, bolo preskočiť na nižšiu skrinku so zásuvkami, na ktorej stálo niekoľko zarámovaných obrázkov z výletov, niekoľko gýčových sošiek z trhov v Egypte a Taliansku, a odtiaľ sa načiahnuť po dverách. Tento plán jej prišiel realizovateľný. Navyše nevedela, čo iné by mohla spraviť. Volať o pomoc? Asi by ju skôr dostihli na posteli. Újsť? A kam? Kadiaľ? Okno nebolo ďaleko, ale koncentrácia potkanov jej akosi nedala. Pokojne ju mohli prenasledovať. A kam by ušla? Do ulíc? Nemohla si byť istá, že sa rovnaká potkania podlaha tiež nenachádza pod oknom, kde je navyše tma.

Netušila, čo sa stane, ale ísť pre topánky sa jej zdala najrozumnejšia voľba.

Na nižšiu komodu preskočila bez problémov. V okamihu dopadu síce zavrávorala, ale nalepila sa telom na drevenú stenu. Potkanie pazvuky sa nezmenili, stále v rovnakej intenzite i výške. Vtom sa načiahla k skrini. Musela sa po kľučke natiahnuť zboku. Skúsila chytiť kľučku vzdialenejšieho krídla a myknutím ho otvoriť. Krabicu s topánkami odložila do vrchnej poličky, nuž to nemuselo byť náročné. Až na tretie myknutie sa jej podarilo “odhodniť” krídlo natoľko, aby sa vzápätí nezatvorilo.

Krabica bola na vzdialenejšej strane. “Fy faen.”

Musela sa natiahnuť, držiac sa jednou rukou za kraj skrine, navyše jednu nohu musela pustiť do vzduchu, aby sa dokázala načiahnuť. Zakrvavená noha jej tak plentala povyše potkanej podlahy. Krv stále cvačkala na potkany. S hlodavcami to očividne nič nerobilo.

Mala pocit, že načiahla všetky svaly na tele. Napokon sa nalepila na roh skrine, stúpla si tesne na kraj komody, a až vtedy dočiahla prstami na krabicu. Najprv ju zatlačila do strany, aby ju vytočila, potom chytila roh krabice a prudko mykla do strany. Skoro samú seba vrhla na potkany.

Krabica vyletela zo skrine. Poklop sa vo vzduchu sám otvoril. Škatuľa dopadla na zem, tesne predtým sa pod ňou vytvoril prázdny kruh lemovaný potkanmi. Zapišťali, očividne od preľaknutia. V. v hlave začalo pištať, škrípať, pazvuky sa otierali o vnútornú stranu lebky. Buchot škatule prehlušil pišťanie. Topánky z krabice vypadli, odkotúľali sa zhruba polmetra. Potkany vôkol ich dráh vytvorili koridor, avšak vzápätí sa zavrel. Ostali sa hmýriť od topánok na zhruba dvadsať centimetrov.

Sláva, a teraz čo?

V. preskočila naspäť na posteľ a hľadela na rozhodené topánky, ktorých sa potkany ani nedotkli, lenže okrem dvoch ostrovčekov z topánok sa nič nezmenilo. V. si ľahla na posteľ. Rozhodla sa, že si topanky vytiahne na posteľ. Opäť mohla skúsiť topánky zahodiť, ale počet potkanov a ich rozpínavosť ju presviedčala o zbytočnosti. Musela by ich zahodiť naozaj ďaleko, navyše si nemyslela, žeby ich z izby zahodila tak ďaleko, aby sa vyslobodila z potkanieho zajatia.

Topánky k sebe pritiahla bez ujmy. Akonáhle ich zdvihla, ostrovčeky pod topánkami sa zavreli. Najprv skúsila priblížiť topánky k zemi a oprobovať, či naozaj ustúpia od topánok. Keď sa topánka priblížila, potkany akoby inštinktívne odstúpili.

Obula sa, posadila sa na kraj postele.

Skok viery.

Zostúpila.

Vôkol jej nôh sa potkany rozostúpili.

Zdvihla nohu, ostrovček podlahy sa opäť uzavrel.

Pomaly nohu opäť položila na zem.

Potkany ustúpili.

V. vykročila preč z miestnosti.

Potkany od jej nôh ustupovali. Na topánky stekala krv z jej obhrýzených nôh.

Vyšla pred prízemný byt, v ktorom žila. Videla, že podlaha potkanov sa hýbe s ňou. Prenasledujú ju. Topánky viedli armádu potkanov.

V. nikdy nepriala nikomu nič zlé, lenže v tom okamihu sa rozhodla – je čas zaniesť potkany ich majiteľke.

***

V. netušila, čo potkany spravia, keď sa dotknú niekoho, kto nemá topánky. Ako kráčala Balestrandom, záplava potkanov jej bola v pätách. A ako zistila, keď vyšla von, potkanov bolo skutočne neúrekom, viac než by sa vmestili do jej bytu. Zdesila sa, čo všetko mohli spraviť potkany, keď by nebola sama – čo ak nebola prvou, čo od stareny dostali topánky. A čo spravili ostatní obdarovaní?

V. sa rozhodla, že si odpovede zistí osobne.

Prešla dedinou, ktorá spala. Našťastie sa mimo sezóny neskoro po polnoci nikto netúlal Balestrandom. Jediné, čo cestou stretla, bola mačka.

Mačka sa priblížila k záplave potkanov. V. obliala neblahá predtucha, ktorá sa vzápätí stala skutočnosťou. Potkany prudko vyrazili zo zoskupenia, poskákali na mačku, a tá sotvačo pípla či bolestne zamňaukala, stratila sa zo zorného poľa. Zmizla. V. radšej neriskovala vlastnú príčetnosť, aby šla tým smerom. Čo ak zakopne do ohlodanej kostričky mačky? Preto posledné miesto mačky obišla na tri kroky.

Zišla na Balholm, kde postával sekáč. Nedávalo logiku, prečo by tam ženu hľadala, lenže rumunskú predavačku nikdy predtým nevidela, a celá tá esencia vôkol predavačky vytláčala logiku do úzadia. V. verila, že tam predavačku nájde, aj o takejto nočnej hodine.

Silueta stareny sedela na lavičke pred sekáčom. Opierala sa rukami i bradou o bakuľku. Pouličné svetlo vykresalo tetušku z temnoty. Piskot potkanov bol prenikavý. Keď sa V. blížila, starena len pozrela bokom. “Si rovnaká ako ostatné.”

Bolo to to posledné, čo starena chrapľavým hlasom vydala. Vzápätí sa V. priblížila. Stratila záujem o otázky. Stačila jej predstava, ktorá sa jej v hlave usadila cestou – že starena takto šíri utrpenie. Daruje topánky, ktoré si v noci privolajú armádu potkanov. Potkanie topánky. Prekliate prvým prekliatím. Ohlodajú viac, než len nohy. A čo rodiny obdarovaných? V. mala šťastie, že počas jej cesty padla za obeť iba mačka, ale čo ak starena darovala topánky niekoľkokrát? Čo ak obdarovaní popadali z postelí? Čo ak potkany požrali manželov, manželky, priateľov a deti?

Ako kráčala k starene, strach z toho, že jej predstavy sú pravdivé, pohltil akékoľvek snahy o zistenie, čo sa deje. Záplava potkanov vyliezla po starene, ujedajúc z nej cestou. Keď bola vlna potkaních kožuchov v polovici tela, to sa vyvrátilo z lavičky. Horná polovica tela padla do vzmáhajúcej sa potkanej podlahy. Ako telo padalo, mizlo.

V. nemykla ani brvou. Zdesenie z činu príde až neskôr, o pár dní. Teraz zdesenosť z predstáv stále prevládala. Bolo nutné vyriešiť potkany. A kam by ich mohla poslať, aby nikomu neublížili?

O prístav Balestrandu sa obíjali spenené nánosy fjordu. Sognefjord bol najhlbší spomedzi fjordov. V. vyliezla na lavičku. Ako aj na posteli, i tu sa cítila v relatívnom bezpečí. Vyzula sa, napriahla sa. Fjord bol bližšie, než sa zdalo, ale i tak neriskovala, preto dala do vrhnutiu všetky sily. Hodila jednu topánku. Potkany sa zježili a zapišťali, polovica zo záplavy smerovala za topánkou. Tá čľupla do vody. Potkany preliezli betónový okraj a za búrlivého čľapkania sa postrácali v hlbinách Sognefjordu.

Vzduchom preletela druhá topánka.

Každým úderom srdca bolo počuť menej a menej piskotu.

***

Druhý deň začal, akoby sa nič neudialo. Ohlodaná mačka očividne nikoho nezaujímala natoľko, aby jej venoval pozornosť.

Nebyť troch tabletiek melatonínu, asi by nezaspala. Ráno, len čo otvorila oči, bola čulá.

V práci sa rutinne prihlásila do aplikácie. Nechala kolegov pobehovať po rajóne, ujala sa obsluhy umývačky pohárov, ktorých bolo v plastových boxoch naskladaných neúrekom. Každým okamihom sa strašlivá včerajšia udalosť strácala. Bledla. Pestré farby desu hoc nadobro vyblednú, ale spomienka ostane.

Zamyslela sa nad tým, že ako svet pokračuje, ďalej si žije svojím životom, a ani len nepohne brvou nad jej včerajším zážikom. Svet ani nepostrehne, že sa čosi udialo.

“Čo máš s nohami?” vytrhol ju zo zamyslenia kolega.

Keď precitla do prítomnosti, čiernovlasý kolega pozeral na jej nohy. Všimla si, že stopy po včerajšku ostali. Zabudla som si zahaliť ohlodané nohy. Vydezinfikované poranenia už zarástli chrastami. “Mám nové topánky, ohlodali ma.”

“To vyzerá, že ťa ohlodali potkany.” Mrdol plecami a ďalej pokračoval v práci.

Svet si ďalej žil svojím životom.

***

Cez Balestrand len prechádzala. Z Osla vyrazila skoro ráno, mienila si v Jokeri zakúpiť burritový wrap, plechovku zero coly a pokračovať v ceste do Førde.

Vôbec netušila, že po tom, čo ju zaujali kvietkované šaty vo výklade miestneho sekáča, bude odchádzať z novým párom botasiek.