Odkedy som prvýkrát vystúpil z trajektu na pôdu Balestrandu, tušil som, že tu niečo nie je v poriadku. Navyše, rozhovory s miestnymi vôbec neupokojovali môj neblahý pocit. Bežnému turistovi nepríde na dedine nič zvláštne – ľudia cez deň pracujú, zdržiavajú sa okolo domov alebo utekajú do prírody, ako to majú Nóri vo zvyku. Vypredané poličky s kvikk lunsjom v miestnom Coope sú len potvrdením toho, že miestni si žijú nórsky život. V Balestrand Hoteli sa schádza miestna mládež, v Kviknes vŕzgajú kĺby obstarožných turistov, fjord medzi Balestrandom a Vangsnesom prešívajú trajekty a rybárske lodičky. Ponad dedinu sa týčia hory, kde sa v zalesnenej časti skrýva Balabu.

Keď som sa teperil hadovito sa tiahnucou cestičkou do kopca, netušil som, čo bizarné zažijem. Balabu je dagsturhytta – denné odpočívadlo, kde sa počas dlhej túry môže človek zastaviť a stráviť čas v tichu prírody. Nájdete tam pár knižiek o prírode pre deti (v nórčine), lavičky z dreva, priestor na sedenie s výhľadom ponad lesné vŕšky. V diaľke sa týči fjord, pýtajúci si scénické fotky na Instagram.

Bolo neskoro večer. Dúfal som, že v tom chladnom počasí mimo turistickej sezóny bude aj na noc Balabu prázdna. Hoc bolo oficiálne zakázané tráviť tam noc, počas sezóny tam aj tak bude niekto nocovať. Na tomto odľahlom kúte som mienil dokončiť starú poviedku. Príbehy z Edgarovej Lipy som chcel už dávno odložiť bokom a venovať sa inej tvorbe, ale čosi vnútri si pýtalo napísať ich ešte pár.

V lepšom počasí, na nerozmáčanej zemi pod nohami a za slabšieho vetra by mi cesta vzala zhruba hodinu života. Takto som si pomaly uberal z cesty krok po kroku vyše hodiny a štvrť. Bolo niečo po deviatej hodine večer, keď som vyrazil z dediny, a to už za mračnej oblohy bola tma. Vo vaku som mal len kávu, spacák, pár pier a poznámkový blok. V tomto aprílovom čase ešte stále dokáže zapadnúť slnko, a hoc bolo nedlho po desiatej, už zachádzalo za kopce.

Stúpanie do kopca sa rázom zastavilo a na hrebeni sa otvoril dlhý priestor. Pomedzi kroviny v diaľke vytŕčala strecha chatky. Už som ani tak nedychčal ako kedysi – nebol to môj prvý mini-výstup na Balabu. Chatka, ktorá z väčšej časti bola vlastne strechou, sa ponárala do tmy.

Ticho prírody ohlušil buchot.

Dvere chatky sa vyvalili von, postava v čiernom plášti vypadla, akoby ju ktosi vyhodil. Muž sa zapotácal na drevenej terase, sotva spadol zo schodíkov. V ruke mal zbraň. Loveckú guľovnicu. Na prvý pohľad čudák, nespoznal som ho – až pokiaľ sa neozval.

„Chlapče!“ zvreskol po mne.

Na chlapča som síce pristarý, ale i tak som ako ovalený ostal stáť. Ako malý chlapec, na ktorého zvreskne sused, že mu kopol loptu do okna.

„Rýchlo, poď dnu! Vráti sa!“

Starého Ulryka som spoznal viac po hlase než po výzore. Šípil som prúser. Stál tam rozkročený, mával na mňa. Už nebolo možnosti obrátiť sa a utekať.

Hoc som už bol v polovici obratu, že ukážem Balabu chrbát a tejto podivnej situácii dám zbohom, v lese čosi zachrapšťalo. Zháčil som sa, skoro som neudržal rovnováhu a padol.

„Rýchlo! Dostane ťa!“

Moment rozhodnutia – čeliť tomu, čo je v lese, možno zatúlaná srna alebo ovca (čo by som asi počul), alebo utekať v ústrety podivínovi s puškou. Nazvite ma bláznom, ale v tom okamihu a pri jeho naliehaní mi prišlo rozumnejšie počúvnuť. Ulryka som poznal ako vyrovnaného miestneho štyridsiatnika, len ten jeho výzor ma nesmierne zarazil. Nepoznajúc ho, označil by som ho za bezdomovca.

Keď som dobehol k chatke, ustúpil z cesty a ja som vkĺzol dovnútra. Piecka príjemne hriala, i tak som mal telo posiate husacinou. Ulryk vbehol dovnútra. Ako zatváral dvere, počul som ešte prskavé mňaučanie. Nato vrčanie.

„Chlapče, skoro ťa dostala.“

„Kto?“

„Mačka.“

***

Steny chatky – tá s dverami i tá naproti – boli celé presklené. Z jednej strany bol výhľad na priestor pred chatkou, z druhej na vŕšky borovicového lesa. Ulryk sa postavil k dverám a zízal cez sklo von.

Čas akoby sa zastavil. Netušil som, na čo čakám, ale rozhodne som nečakal niečo také.

Bytosť, ktorá vstúpila do nášho výhľadu, by sa len zaťažko dala nazvať mačkou. Labu mala asi takú veľkú ako ja nohu. Mohol to byť skôr chlpatý kôň než mačka.

Podišla pomalým krokom pred chatku a zahľadela sa dovnútra jediným zdravým okom. Mačka o veľkosti koňa prskala polovicou papule – hoc to asi prskanie ani nebolo. Nehlučne kráčala vpred. Z boku tela jej viseli črevá, hompáľali sa v jej kroku. Zaiste čvachtali, ale cez stenu sme to nepočuli. Polovica jej tváre chýbala. Akoby niekto začrel rukou do jej hlavy, prsty zavŕtal do oblasti medzi očami a nosom a silno trhol. Kúsky odumierajúcej kože ovísali.

V chatke akoby naraz zľadovatel vzduch. Oheň v piecke bol len márnou snahou o prínos tepla. Mačacia bytosť prešla k okraju terasy, posadila sa a ďalej hľadela dovnútra. Opäť vydala pazvuk, ktorý by bol pri plnej tvári prskaním. Takto išlo o nejaké divné zasyčanie.

Ulryk poťažkal zbraň, ale videl som, ako sa trasie.

Mačacia bytosť potom ešte párkrát vydala syčivý pazvuk, postavila sa a odkráčala do neďalekého pása stromov. Videl som, ako sa jej silueta v tme nevytratila úplne. Ostala stáť na okraji lesa a otvoreného priestranstva pred chatkou. Jedno sivasté oko jej v tme svietilo.

Hľadela na nás.

A my sme mlčali.

***

Ulryk sedel na kraji drevenej lávky. Kedysi som presne na tom mieste sedel a čítal Spiace krásavice od Stephena Kinga. Stena naproti dverám bola presklená, takže sa z nej naskytal krásny výhľad ponad končeky stromov až nadol do Balestrandu. Fjord, aký sa rozprestieral za oknom, často bral dych, ale v tej chvíli ma desilo obzrieť sa a spustiť tak dvere zo zorného poľa. Lovecká puška, ktorú mal na stehnách, vyzerala ošúchane a opotrebovane. O zbraniach som čo-to vedel (viac teórie než praxe), takže som tušil, že ide o opakovačku Tikka. Veril som ale, že na hentú príšeru by aj z takého kalibru potreboval aspoň poltucet striel.

Mačacia príšera vyzerala, že ju len tak hocčo neskolí.

„…tá kurva toho už prežila.“ zavrčal Ulryk, keď sa už ticho zdalo neznesiteľné.

„Čo je zač?“

„To je Bjorna.“

„Bjorna?“

„Moja mačka.“

Vycivel som na neho oči. Zaiste by sa mi krvi nik nedorezal. Ulryk zdvihol pohľad z pušky a pozrel na mňa. Ospalé, zapadnuté oči určite nemali nič dočinenia so spánkom za posledných pár dní. Tvár mal ovisnutú, kútiky spustené. Viečka sa aj snažili prekryť oči, čo by znamenalo okamžitý vstup do ríše snov, ale príčetnosť odpočinku nedopriala.

Ulryk bol oblečený v maskáčových nohaviciach, starej košeli a loveckej veste s množstvom kapsí. Za opaskom mu visel mešec s nábojmi.

„Bjornu som si vzal z Bergenu. Z miestneho útulku… asi pred tromi rokmi. Bola ešte len mačiatko. Vraj ju našli niekde v smetnom koši za čínskou reštauráciou. Asi komusi ubzikla z taniera.“ Pokúsil sa o vtip. Sám sa na ňom aj krátko chrchlavo zasmial.

Zasnene pokračoval: „Obľubovala vylehovať pri piecke. Cez deň som ju síce moc nevidel, ale večer sa vždy vrátila.“

Prešiel k presklenej stene s dverami a pozrel von. Tam, zhruba päťdesiat krokov od chatky, svietil z tmy sivastý okruhliak veľký asi ako dlaň. Bjorna tam stála a uprene hľadela. Akoby čakala, kto z nás prvý vyjde z bezpečia chatky.

„Nie je sprostá, vie, že sa sem len tak ľahko nedostane.“

Útek teda nebol nijak zvlášť vábivou ani pravdepodobnou možnosťou.

„Moja malá tuláčka,“ opäť zachrchlal. „Raz som ju videl, ako zrána odchádza z dvora, a keď som sa neskôr túlal lesom, stretli sme sa. Pridala sa ku mne a večer sme sa vrátili spolu. Tuhá nátura, čo ti poviem. Skapať sa jej nechcelo nikdy. Očividne aj predtým, než som ju vzal z útulku, si už čímsi prešla. Obľubovala vylehovať, ale keď došlo na lov myší, tak sa jej v dedine žiadna mačka nevyrovnala. Malých jerryov nanosila za kopu do šopy. Neraz bola sama od potkanej krvi, zababraná papuľka. Potkany som nachádzal roztrhané, rozmetané na všetky strany.“

Ale hlas, do ktorého sa vkrádal náznak idylky, rázom potemnel.

„Lenže pred pár dňami… bolo to strašné…,“ hlas sa mu zlomil, akoby sa chcel rozplakať. Udržal vzlyk na krajíčku. „…vrátila sa roztrhnutá. Teda… natrhnutá. Tuším, že sa stretla s líškou, inakšie si to neviem vysvetliť. Krívala, sotva kráčala, mňaučala tak bolestne a hlasne. Ležala na terase môjho domu. Z boku jej viseli črevá, okolo papuľky mala penu. Besnota.“

Na okamih sa na mňa pozrel, akoby sa chcel uistiť, že počúvam. Potom pozrel späť. Sivastý okruhliak na okamih zmizol a naspäť zasvietil. Bjorna žmurkla.

„Nebolo inej možnosti, než sa jej zbaviť. Vytiahol som pušku, ešte som jej poďakoval za príjemné chvíle na prechádzkach. Gå på tur, aldri sur, ej? Tak asi už to u mňa platiť nebude. Namieril som na hlavu a…“

Netrafil.

Ako môžeš netrafiť polomŕtvu mačku zo vzdialenosti päťdesiat centimetrov?

Tú hlaveň si jej mal narvať do papule.

Hnev sa mi dral na povrch. Ulryk však, akoby chápal moje myšlienky, pozrel na mňa a ľútostivo sa usmial. „Dúfal som, že sa mi dnes nikto nepripletie do cesty. Nemal si tu byť, chlapče… ja… ustrelil som Bjorne hlavu. Mieril som do stredu, asi bola hlaveň nakrivená. Urvalo jej polovicu tváre, splašila sa a s črevami plantajúcimi z tela utiekla. Vystrelil som ešte dva razy, ale netrafil som. Zľakol som sa, keď tak prudko so zaprskaním vyštartovala. Počul som, ako zaprskala. Ako nahnevane zaprskala… už som bol pre Bjornu cudzinec.“

Povzdychol si.

Možno tak sa cítil Caesar. Et tu, Bjorna?

Ale v mačkinej hlave zaznelo: Et tu, Ulryk?

„Nedalo mi to spania. Musel som nájsť aspoň jej telo, pochovať ju. Neviem, čo som tým chcel vyriešiť. Smrť jej to neuľahčila. Možno skončí Freyji v lone a bude sa v Asgarde dívať na nezhody bohov. Vlastne asi to som tým chcel dosiahnuť. Lenže čo som dosiahol? Nič. Hľadal som Bjornu ešte pár dní, až som na ňu naďabil na Raudmelene. Ušla teda poriadny kus, potvora. Hore, tam ďalej…“ – ukázal smerom na západ. „…prvý boj som skoro neprežil. Zdrhol som len o vlások. Asi mi pomohol prudký zraz, keďže som sa rozbehol priamo nadol. Moja drahá Bjorna narástla do takých rozmerov. Asi ju hnev donútil narásť, alebo… netuším. Povráva sa kadečo divného vo fjorde. Vieš, tie spodné vrstvy vody… asi si už o nich počul. A možno tu bolo staré vikingské pohrebisko. Tie mohyly na brehu fjordu? Netuším… a popravde, nechce sa mi nad tým už ani rozmýšľať. Bjorna je taká, aká je, kvôli mne. Keby som si dal viac záležať na tom, aby som ju naisto zabil. Teraz… sa musím uistiť. Zatiaľ nestihla nič spáchať, ale tieto lesy sú plné chodníčkov a čoskoro sa tu nahrnie polovica turistického sveta. Je zázrak, že za tých päť dní, odkedy som sa ju snažil zabiť, nikomu neublížila. Ale už sa priblížila k dedine.“

„Päť dní?!“ temer som zvreskol. „Za päť dní sa z nej stalo hento hebedo?!“

„Pozor na jazyk, chlapča. Stále je to moja Bjorna, a nadávať jej môžem len ja.“

„Táto príšera má od tvojej Bjorny kurva ďaleko.“

Ulryk nemo súhlasil.

„Nemôžem ďalej čakať. Už som bol odhodlaný vykročiť, ale asi mi Boh poslal do cesty teba, aby som o tom mohol rozprávať.“ Prešiel k drevenej truhlici, o ktorej som vedel, že býva často prázdna. Možno si tam len na noc pútnici odkladali osobné veci.

Otvoril ju. Pánty zaškrípali. Vytiahol odtiaľ sekeru, ktorú poťažkal v ruke. „Keď vyjdem, budem mať nárok nanajvýš na tri strely.” Síce išlo o opakovačku, tieto pušky boli efektívne na jelene a losy. Medveďa by s tým asi nezložil – nevraviac o tej ozrute v mačacej podobe.

„Čo chceš spraviť?“ – zdesil som sa.

„Napraviť svoju chybu. A tentoraz do istoty.“

Prešiel vôkol mňa.

Nemal som možnosť zastaviť ho. Kráčal pevne a rozhodne.

To, čo nastalo, asi nikdy nedostanem z hlavy.

***

Ulryk vyrazil von. Zavrel som za ním dvere, pretože on nemal čas sa nimi zapodievať. Sivastý okruhliak v tme sa pohol prudko vpred. Ulryk vypálil z terasy z pušky. Zarachotil výstrel. Nezdalo sa, že by to ozrutný kožuch vyrážajúci z lesa vôbec zaujímalo. Buď netrafil, alebo si Bjorna náboj ani len nevšimla. Tá druhá možnosť sa mi zdala pravdepodobnejšia.

Prudko vyklopil a nabil.

Bjorna sa náhlila v ústrety Ulrykovi. Zamieril, vypálil. Trafil Bjornu do tváre. Tá sa zatackala, opäť vydala ten podivný prskací pazvuk, no nespadla. Už bola priblízko a tretiu guľku schytala do hrude. Na odpoveď tak nanajvýš zasyčala.

Neviem, či mi bolo podivnejšie to, že narástla do tak ozrutných rozmerov, alebo to, že prežila streľbu do hlavy – opakovanú – a niekoľkodňové trčanie čriev z tela. Už dávno malo byť po nej. Ulryk jej čosi zvreskol, ale nerozumel som. Pokojne to mohla byť výzva v štýle: Tak poď, ešte raz a naposledy, alebo niečo odvážnejšie: Z tohto sveta odídeme spolu.

Ulryk hodil pušku bokom. Prechytil sekeru a rozbehol sa naproti Bjorne ako einhärjar v ústrety Ragnaröku. Napriahol sa.

Ozrutná Bjorna sa zahnala labou s trčiacimi pazúrmi. Preleteli vôkol seba. Bjorna sa snažila vyhnúť Ulrykovej sekere, mrdlo ňou vbok. Ako ju prevalilo, prešla pazúrmi po Ulrykovom chrbte. Jej zamraučanie a jeho bolestný výkrik som počul dosť zreteľne. Ulryk sa otočil a v polpiruete naslepo mávol sekerou.

Zasiahol Bjornu do zadnej laby a uťal ju. Laba odletela, opisovala vzduch krvavým gejzírom. Ako Bjorna zahrabla, prešla po Ulrykovej tvári a hrudi. Zvreskol od bolesti a vyvrátil sa vzad.

„Moje oko!“

Bjorna sa snažila pozviechať, lenže useknutá laba, polovičatá hlava, črevá ležiace po okolí a tri guľky v tele jej to všetko sťažovali. Mykala telom. Nevládala sa dvihnúť.

Ulryk už stál nad ňou. Jedna ruka mu visela popri tele, druhou ťahal sekeru za sebou. Dychčal. Krvácal z hrude a tváre. Zrejme mu hrudný kôš ochránil pľúca a srdce pred roztrhaním, lenže krv z neho tiekla ako prúdom.

Bjorna sebou mrdala.

Ešte raz zasiahla Ulryka – zaspätkoval. Pazúrmi mu prešla po pleci.

Vybehol som von. Bjorna sa už zdala neškodnou. Teda aspoň z bezpečnej vzdialenosti.

„Vždy si mala tuhý korienok,“ povedal Ulryk, ako polomŕtvy prechádzal okolo metajúcej sa Bjorny a dostal sa do blízkosti jej hlavy. Nabral sily do ubolenej ruky, zdvihol sekeru nad hlavu. „A teraz do istoty.“

Zaťal naposledy.

***

Netuším, ku komu sa táto spoveď dostane. Ja budem s touto predstavou žiť až do konca svojich dní. Keď Bjorna naposledy vykopla tromi labami, Ulryk sa sklátil vedľa nej. Mal nárok na posledné nádychy. 

Smrť bola neodvratná.

Hľadel na Bjornino telo.

Namiesto mačacej ozruty však v okamihu jeho smrti vedľa neho ležala malá, nevinná mačka.