Míňali Esse Indre, zátoku v Sognefjorde, keď Ljukku premkol zvláštny pocit. Do Dragsviku to mali nanajvýš desať minút autom, ale i tak sa mu zdala cesta nekonečnou. Dragsvik bol vzdialený od Balestrandu na jedno hodenie kameňom ponad vodu (teda, muselo to byť ozaj poriadne vrhnutie kameňom), lenže cestou vôkol Essefjordu to vzalo i dvadsať minút. Keďže ich do Dragsviku hnala neodkladná záležitosť, trielili si to tak, že i Nóri boli na toto tempo nezvyknutí.

V Dragsviku, hoc dedinka pozostávala sotva z tridsiatich domov, bolo ešte arborétum, kde Ljukka strávil pár chvíľ po príchode do Nórska. Hotel Dragsvik Fjordhotell stál neďaleko prístavu, kadiaľ trajekt kyvadlovo prechádzal do Helly a Vangsnes. Emanova dielňa a Tjugumský kostolík patrili medzi drahokamy, ktoré ste si mohli všimnúť počas prvého prejdenia dedinou. Inakšie bol Dragsvik idylickou súčasťou výhľadu z hotela Kviknes.

Mali toľké šťastie, že im naproti nik nešiel, inakšie by museli na úzkej cestičke postáť bokom a vyčkať, kým sa cesta uvoľní.

Schyľovalo sa k noci. Prvé domy Dragsviku sa objavili po stranách cesty. Z rádia vyrevovala Wardruna. Ljukka netušil, že žena z Dragsviku…

***

…bola čašníčkou.

V gastronómií (alebo hospitality, ak to chcete takto) pracovala nejeden rok. Čašnikárčenie bolo vždy zárukou zárobku peňazí, hoc mali mnohí pocit, že práca nie je jedinou cenou za výplatu. Tiež pot, krv a rozum. Lenže keď ste študent z krajiny, kde je priemerný študentský zárobok 400€ v čistom, tak zarobiť si za leto niekoľko tisíc eur znie ako ponuka, ktorá sa neodmieta.

Bola už v niekoľkých krajinách, kde si počas štúdia privyrábala. Málokedy ju čo prekvapilo, zažila holandských výletníkov v Rakúskych hoteloch (špinavci), britských mladíkov, ktorí boli unesení z nízkych cien piva v Európe (až na Nórsko), maďarských hulvátov alebo talianskych podráždencov. Tiež zažila obsluhovať výberavých francúzov. Vlastne tieto všetky stereotypy spoznala počas prvého leta.

Klary behala pomedzi stoly. Ruky s taniermi lietali zo strany na stranu, v jednom vrecku platiaci termínal, v druhom papieriky popísané objednávkami. “… jednu Hansu, poprosím…” opýtal si miestny deduško pivo, “…a sendvič s brunostom…” zvolal po nej ďalší.

Zvýšený hlas zákazníkov ju už vôbec neprekvapoval. Sotvačo sa nad tým pozastavila. “…poprosím si jeden vegetariánsky burger, ale namiesto dressingu chcem chipotle majonézu, namiesto hranoliek zemiaky… a bez syra…” typický Američan, pomyslela si.

Nič z toho pre ňu nebolo nové. Práve preto sa podivila, keď začala pociťovať stres. Bola si istá, že v životopise neklamala – odolnosť voči stresu. Jej logická časť hlavy navrávala, že išlo o bežný pracovný deň – nič výnimočné. “Asi už starnem.” zadudrala kolegyni, ktorá sedela v kúte a užívala si päťminútové hvatanie obeda. “…je čas zavesiť gastro na klinec.”

Kolegyňa jej na to nič nepovedala.

Klary podišla k ďalšiemu stolíku. “…poprosím vás, máte nejaké víno… ani nie suché, ani nie sladké… niečo medzi, ale nech nie je ovocné a…” Spamäti odrapotala naučené poučky o vínach. “Ja neviem…” zahúdla francúzska návštevníčka svojim prízvukom. Angličtina v jej podaní znela hrozne. “…a aké máte house wine, slečna?”

“Domaine du Tariquet.”

“A to je aké?”

“Suché.”

“Veľmi suché?”

Nie, mokré, dpč.

Ošaliem z nich.

“Chcete degustovať?”

“Ak smiem poprosiť.”

Klary odbehla k chladničke s vínom, vzala to, ktorých fliaš tam mali na desiatky, a odbehla k stolu. Fľašu otvorila. A teraz sa posťažuj, že nie je správna teplota – povedala si pre seba Klary, ale z moci profesionality pomlčala. Francúzka si dopriala poriadny dúšok, ďaleko od somelierskeho degustovania, a prepláchla si ním krivozubú papuľu. Klary zmietal smiech. Francúzka mala očividne len francúzsky prízvuk, z elegancie parížskych kaviarnikov neostal na žene ani smrad.

Ja sa z toho zbláznim.

Keď bolo víno odsúhlasené, doliala do pohárov páriku sediacom na okraji priestranstva a šla ďalej obsluhovať.

Lenže práca sa začala kopiť. Počas cesty s jedným pohárom vína ju zastavili pri štyroch stoloch, kde jej nadiktovali, čo si ešte doobjednali. Tri zmrzliny – jedna marhuľová, druhá citrónový sorbet, tretia by mala byť čokoládová, teda ak taký sorbet majú, ak nie, tak potom sorbet, len nie citrónový. Pri jednom stole na ňu skríkli, že zabudli oznámiť, že im nechutí paradajka a jeden japončík so zaprasenými rukami na ňu zamával. “Serviett, takk.” 

Kuchár za výdajným okienkom – spotený chorvát – ju častoval zmäteným pohľadom. “Čo je sorbet?” vypadlo z neho. Klary myslela, že mu vyhryzne tepnu z krku. Netrápil ju nával práce. Trápil ju nával debility.

“Slečna, nejaké miestne pivo?”

“Hansa… z Bergenu.”

“Niečo bližšie?”

“Sognapils z Leikangeru.”

“A je dobré?”

“Je to miestny bestseller. Ako aj Vestkyst IPA.”

“A inú IPU nemáte?”

“Bergen Pale Ale.”

“Chcem niečo typické nórske. Niečo… viete… čo nepovie hocikto u nás v Nemecku, že to pili.”

“Máme akevitt. To je nórska vodka, zo zemiakov.”

“Super. Povedzte mi niečo viac. Mám rád miestne veci. Som taký gastroturista, ochutnávam, kde prídem. Spoznávam svet cez chute, viete?”

Klary sa potešila. Rada rozprávala. “Akevitt je zo zemiakov a byliniek. A vidíte, táto fľaša…” vybrala z poličky fľašu Loiten linie, “… má na sebe napísané odchody a príchody lodí. Totižto stará tradícia hovorí, že vodka musí zrieť v dubových sudoch a dvakrát prejsť poludníkom. Equatorom, viete, anglicky. Linie znamená líniu, ktorou prechádza. Ak teda chcete zažiť niečo, čo je miestne a nikde inde, toto je správna voľba.”

“Ja si asi dám colu, vďaka.”

No pojebem sa, pomyslela si Klary.

“Prosím vás, a toto je miestne…”

“Neviete, ktorá túra je najlepšia…”

“Ak hľadám nejaký bar?”

“Nenudíte sa tu, slečna, tak ďaleko od civilizácie? V tejto dedine?”

“A slečna, neviete, čo sa tu dá robiť?”

“Odporúčate nám niečo, čo tu vidieť…”

“… a slečna?”

***

Zišli z hlavnej cesty a odparkovali na odpočívadle neďaleko Tjugumského kostola. Ljukkovi sa už z diaľky čosi nezdalo. Pozrel spýtavo po šoférovi. “Vraj si jediný, čo sa nezblázni.” vodič sa oprel o auto a vytiahol z vrecka nepremokavej bundy snuzz. Podivným zasyčaním a prikrytím úst si šofér zasunul jeden tabakový vankúšik medzi líce a ďasno. “Ufff… tá kope.” zahundral.

Ljukka videl, že objekt jeho prípadu je neďaleko.

Len nečakal toľko neporiadku okolo.

Keď sa rozhliadol, v oknách okolitých domov videl siluety zvedavých dragsvičanov. Ljukka bol už v šírom okolí známy, preto keď sa niekde ukázal, rozhodne šlo o nezvyčajné záležitosti. A navyše, už keď ho čosi zahnalo späť do okolia Balestrandu, muselo to stáť zato.

Tjugumský kostol stál hneď pod cestou. Cintorín, čo bol vôkol neho, bol riedky (nie tak na seba natlačené hroby ako v ľudnatejších kútoch). Tí majetnejší, ktorých pozostalí investovali do mramorových hrobov, boli uchránení, lenže tí, len zakopaní, ešte aj po smrti zažívali prvotriedny servis v podaní mladej Klary.

“… hneď vám donesiem, pane… áno… už som na ceste…vy, pane, prepáčte, ešte chvíľu… zadala som objednávku v kuchyni a… áno, dostanete zľavu za čakanie.” a smiala sa. Šialene. Kožu na tvári mala natiahnutú. Jamky v lícach akoby klinom vyhĺbené. Oči vyjavené, žilky na krku a čele jej navreli. Rukami hýbala kŕčovite.

Blonďavá dievčina bola v otrhanej košeli, nohavice mala vysúkané pod kolená. Mala obutú len jednu topánku. Ruky mala od hliny a zeminy. Okolité hroby boli vykopané, pri drevených značkách sedeli polohnité mŕtvoly, poopierané jedna o druhú, pri niektorých bolo zaťažko hovoriť o stave rozkladu. Ostali len kôpky kostí.

Behala z jednej strany na druhú. Zdalo sa, že miesto pri lavičke bolo jej “zázemie”, kde odnášala objednávky. Tam sedelo tiež jedno telo. Ljukkovi sa zdalo, že čašníčka sa tomu jednému prihovára. Kuchár, či azda kolegyňa?

Ljukka sa rozhliadol.

Slnko už zapadalo. Spoza Vindrekenu a Keipenu presvitali posledné slnečné lúče.

Siahol pod pazuchu do koženého puzdra.

“Tebe už nič nepomôže.” povedal.

***

Keď zobrala poslednú objednávku, nadišiel čas odhlásiť sa zo smeny.

Šichta skončila.