„Sometimes human places create inhuman monsters.“
“She had never dreamed there could be so much pain in a life when there was nothing physically wrong. She hurt all the time.”
The Shining, Stephen King

***

Mr.Olin: It´s a evil fucking room.

Quote on postcard: Don’t enter 1408.

Room 1408, Stephen King

***

Keď kráčala k hotelu, aprílové slnko už dávno zašlo. Tuhšie si zovrela kabát, ktorý ešte odmietla odložiť. Hoc v Nórsku žila už niekoľko rokov, zaťažko sa jej zvykalo na častý chlad. Krátke noci a dlhé dni, ktoré si mohla užiť aj napriek nočným smenám, nepomáhali jej depresie z pocitu, že svet sa stretáva, keď ona dospáva.

A jej vtedajšej nálade nepomáhal ani poobedný (pre jej pracovný režim ranný) rozhovor nad šálkou kávy. Odkedy otvorila oči, zložila masku na spanie a roztvorila záclony, do okamihu, kedy kráčala k hotelu, ubehli sotva dve hodiny.

Zatiaľ, čo spánkom znavené oči hľadeli, ako z kávy stúpa para, jej nórsky priateľ podišiel k nej, vtisol jej bozk na líce. „Pripravená do práce?“

„Daj mi pokoj,“ odvrkla, „spala som mizerne.“

„Odkedy ste sa rozprávali so šéfkou, máš furt mizernú náladu pred prácou.“

„A ty by si nemal?“

Vedel, že hocčo by odpovedal, neviedlo by to k zlepšeniu jej stavu. Akurát by si tak nanajvýš pohoršil vzťah s ňou. Ak by sa zatváril, že o nič nejde, asi by ho zadupala pod zem hysterickým výlevom. Poznámka vravel som ti, že sa nehrabte v histórií, kdečo tam môžete vyhrabať, bola zaiste povestnou rozbuškou v troch tonách dynamitu. Práve toho dynamitu, ktorý práve kráčal k vchodovým dverám hotela.

Divila sa, ako poznatky dokážu otvoriť doposiaľ neznáme zákutia rozumu. Nikdy sa na priestory, v ktorých pracovala, nedívala tak ako teraz. Azda ju na hladine príčetnosti držala blažená nevedomosť. Ale všetko to prišlo akosi naraz. Prílivová vlna. Pred pár dňami sa začalo jej meno a meno jej priateľa spomínať v súvislosti so zásnubami, a podľa jej mienky to bola v tej dobe posledná pekná vec. Ponorená do myšlienok neodbočila k vchodu, ale šla rovno k pobrežiu fjordu. Spamätala sa, keď pred sebou už nevidela hotel, obrátila sa a kráčala k dverám.

„…títo Nóri…“ zaznel jej v hlave útržok rozhovoru s kolegňyou, „…to sú uzavreté povahy. Ani keď si svojho vezmeš, ani tak ťa nemusia hneď prijať. Poznám jednu Estónku, čo ju ani po rokoch nepozvali na krstiny…“ Ešte počas tej šichty sa jej zazdalo, že počula kroky, ale tá stará budova, ako všetky ostatné, vŕzga každú chvíľu. Nedávala tomu veľa významu. Skôr pre blaho vlastnej príčetnosti ľahostajne mrdla plecami.

Keď prešla vstupnou halou hotela Kviknes, nechutne ju oziablo. Bar v átriu práve zatvárali, barmani dokončovali upratovacie práce, do sáčkov balili kľúče a vypisovali uzávierky. Z jedálne, nórsky spisesall, už dávno odišli klienti hotela (v ich pätách zdupkali aj čašníci, na čele s vyziabnutým britským vrchným čašníkom, ktorý bol zaiste reinkarovaným Edom Geinom).

Na policiach naproti recepčnému pultu bolo niekoľko kníh, čo tam naznášali turisti. Paperbacky v angličtine, nórčine, nemčine, pár španielskych románov. D. už rozumela nórčine, viac písanej než hovorenej, no keď prvýkrát čítala pred niekoľkými rokmi nórsku knihu, skoro každej druhej strane nerozumela vôbec. Kniha, ktorú čítala ako prvú, tam stále bola. Od Aksela Sandemosu. 

D. sa oprela o pult recepcie zo strany klientov. Jej poľská kolegyňa práve vypisovala prijatie kľúčov, ktoré jej barmani neistej národnosti ledabolo hodili k počítaču. „Ako to ide?“ začala D. nezáväznú konverzáciu. 

Poľka nevyzerala sústredene. Pozrela kamsi pod pult, kde D. vedela, že sa nachádza niekoľko štósov papierov, záznamné knihy, ústredňa spájajúca recepciu so všetkými izbami. „Aspoň bude s kým vykecávať po nociach.“ Pobavene si pomyslela. Predstava, žeby počas svojich nočných smien náhodne vytáčala telefonáty do izieb a začínala otázkou: „No čo, jak ide život?“ bola až príliš lákavá. Pracovná náplň jej šichty nemala s atraktívnou prácou nič spoločné – nahadzovanie bločkov do systému (hentí leniví kreténi by si to mohli robiť sami, veď sú barmani!), vysávať (radšej budem nasávať) a chodiť na pochôdzky (možem jebať chodiť tam trikrát v noci). 

Prijala by v tiche nórskej dedinky priateľský rozhovor. Občas sa pri nej zastavili barmani, ktorých poznala už nejakú dobu, ale nik s ňou nepresedel do konca jej šichty.

Keď pozrela na hodinky na ruke, svietilo 22:42. O tri minúty začne jej smena (len kretén mohol vymyslieť taký čas na začiatok smeny). „Musím ísť…“ vytiahla D. zo zamyslenia Poľka, „…kým sa dostanem domov, to zas potrvá.“

„Ha det.“ Pozdravila sa nórsky D., viac-menej ledabolo, a mávla rukou.

Drevenými otáčavými dverami za pultom sa dostala do osobných priestorov. V zrkadle sa skontrolovala. Namaľovaná, vlasy v dvoch copoch, oddelené líniou bielej kože uprostred hlavy. Košieľka, sako s odznakom označujúcim výhru hotela v kategórií Najlepší historický rezort na svete. 

Nočná šichta sa jej začala až v momente, keď si stúpla za pult a nahlásila svoj príchod do mobilnej aplikácie.

***

Najprv si vybrala zo spodného šuflíka štós papierov. Jej intrusive thought bolo vpísať do kolonky INFORMÁCIA O SMENE mŕtvolny pohľad kolegyne, ale napokon si zachovala profesionalitu a radšej vyplnila kolonku pozdĺžnou čiarkou. Potom štós odložila.

Pred sebou mala niekoľko monitorov. Najprv napochytro prebehla e-mailovú schránku, kde jej kolegyne nenechali žiaden e-mail ako neprečítaný, čo mal znamenať informáciu pre ňu. Potom prešla pohľadom na kamerové záznamy. Videla átrium, všetky reštauračné priestory, príjazdovú cestu a zadný východ.

Ticho, v akom sa ocitla, jej už nebolo ničím výnimočným. Tých pár hostí, čo sa rozhodli vyhnúť turistickým návalom, už dávno zaliezli do svojich izieb v lacnej, novodobej budove.

Povzdychla si. A zas som tu, nudná šichta môže začať. Keď si na túto myšlienku neskôr spomenula, vynadala si, že tým iste len kohosi tam hore pokúšala. Hoc jedným očkom sledovala monitor, druhým scrollovala príspevky na Instagrame. 

Málokedy si uvedomila, že sa stala tým, koho niekedy na Instagrame obdivovala – tou, čo spoznala svet. Keď sa v mladosti dostala na sociálne siete, rada si prezerala príspevky ľudí, čo vycestovali za hranice. Príspevky s nórskymi fjordami sa ale časom stali aj jej vlastnými príspevkami. Aj by si pozrela pár starších príspevkov stránky NorwayTravelers, nebyť toho, že jej do zorného poľa čosi blikalo.

Pozornosť od svietiaceho mobilu zašla mimo obrazovku k ústredni. Telefón, ktorý prepájal všetkých stodeväťdesiat izieb v hoteli, zvonil tichším tónom, ktorý pre ozvenu v átriu kedysi dávno stíšili. Zoznam izieb so sivými LED-kami naznačoval blikaním, odkiaľ sa ktosi chystal spojiť s recepciou. Blikalo svetielo pri čísle 207.

Spozornela.

Tá izba bola v starej časti hotela, ktorá bola pripravená k rekonštrukcií. Azda nejaký oneskorený robotník si zmyslel, že si požiada o „neoficiálnu“ kávičku? Technikov bolo vôkol hotela dosť, nepodivila by sa teda, keby niektorý z nich veril, že pol dvanástej v noci je vhodná doba na kávu. 

Z tej izby nemá čo prichádzať žiaden telefonát.

Načiahla sa k slúchadlu. V polovici trajektórie ruku zastavila. 

Oblial ju mrazivý pocit.

Napokon, na kratučký okamih, zvíťazil hlas rozumu – To bude určite lenivý robotník.

Zdvihla chytro telefón. Vedela, že keby zaváhala, už ho asi nezdvihne. Na jazyku mala horké nadávky, ktoré mienila vychrstnúť robotníkovi do slúchadla.

„No ale…“

„VYPADNIIIIIIIIIIII!“ mužský hlas zvreskol do telefónu. Znel chladne, nenávistne.

Slúchadlo jej vypadlo z ruky, odrazilo sa od kraja pracovného pultu a ostalo visieť povyše zeme na šnúre. „NEZASLÚŽIŠ SI! NEPATRÍŠ K NÁM! VYPADNI! VYPADNI! VYPADN…!“ znelo z hompáľajúceho sa telefónu. Schmatla slúchadlo a buchla ním po ústredni.

Hlas uťal.

Zadychčaná sa pozrela na svetielka. Stále svietil prichádzajúci telefonát z izby 207, ale už nevyzváňal. „Čo to má znamenať?“ spýtala sa prázdneho átria. Nechutne ju oziablo a hodnú chvíľu ustrnula pohľadom na načerveno blikajúce svetielko. 

„Toto je mizerný vtip, chlapci.“ Zašomrala si popod nos, keď sa jej hlava upokojila s myšlienkou, že išlo len o hlúpy vtip. Jeden z mnohých, na akých sa zabávajú robotníci nudiaci sa počas nočných smien. 

To, že v noci žiaden robotník ani technik nepracoval, odtlačila nevedomky kamsi do úzadia.

Keď mala to šťastie, že jej priatelia končili svoju večerné šichtu na bare, chodievala svoje povinné obhliadky v ich spoločnosti. Cestou pokecali o najnovších drboch, kto s kým spáva, kto za kým dolieza, a tak si neuvedomila, ako rýchlo zvládla najdepresívnejšiu časť svojej smeny.

Skôr či neskôr to ale spraviť musí. Obhliadku mala spraviť trikrát za noc, za účelom kontroly, či v historickej časti netečie voda, nie je tam ponechaný zapnutý ohrievač alebo čosi, čo by mohlo spôsobiť požiar alebo inú škodu. Tá historická časť bola tak nudná, že aj jedna obhliadka bola až príliš veľa. Navyše pochybovala, že to niekto vôbec robí. Lenže únik vody v historickej časti spred pár dní ju donútil byť zodpovednou. Ak by sa čosi stalo, výpoveď by asi nebola to najhoršie.

Na mysli mala len jedno – desať minút prechádzky a po zvyšok šichty si ako odmenu za vystrašenie dopraje zadrbávanie sa – to znamenalo Instagram, mobilný Netflix a čítanie bulváru.

Vyšla vŕzgavými dvierkami spoza recepcie a prešla do historickej časti hotela. 

Už v prvom kroku sa ozvala história – drevená podlaha vŕzgala pod každým krokom. Pamätala si, ako prvé šichty ju desilo každé zavŕzganie, ale veľmi rýchlo si na to zvykla. Na vyššie poschodia viedlo len jedno schodisko a od schodov bolo všetko potiahnuté kobercami. Vŕzganie sa nadobro vytratilo.

Ako každý rodinný podnik, i tento mal po stenách fotky starých rodinných členov. Pohľady, ktoré sa jej za občasných dní vôbec nezdali ako zízajúce zo stien, sa teraz zdali akési inakšie. Nakoľko Kviknes bol hotel stojaci už necelých tristo rokov, fotiek po stenách bolo neúrekom. Staré, polaroidom spravené fotky, čiernobiele; deti hrajúce sa s kočíkom na lúke; muž v uniforme; rodinná fotka neznámych tvárí na dvore s domom v pozadí. Nikdy sa nad tým nezamýšľala, ale teraz ich výrazy pôsobili nenávistne. 

Pocit paranoje sa dostavil až príliš rýchlo. Husia koža ju celú posiala. Pridala do kroku, vyšla na prvé poschodie. Počas sezóny bude hotel žiť i v noci. Spoza rôznych dverí sa budú ozývať rozprávajúci sa hostia, navyše si túto pochôdzku dokáže odchodiť v čase, keď sa z rôznych kútov hotela budú ozývať hostia. A počas vrcholu leta stihne obhliadku ešte za slnečného svitu (Vďakabohu za polnočné slnko). Lenže teraz bola historická časť prázdna. Okrem britskej skupine nepojazdných a polorozpadnutých turistov z Newmarketu nebolo v hoteli nikoho. A ani tí by jej veľmi nepomohli, keby sa čosi udialo, navyše si dávno odchrapkávali svoj starecký spánok v novej časti hotela, kde by ju nebolo počuť, ani keby ziapala.

Lenže povinnosť je povinnosť. Ubytovacia historická časť sa rozprestierala na dvoch poschodiach. Jej prvá zastávka bola v streche. Tú strechu poznala až príliš dobre, teraz sa jej bála už asi len zo zvyku. Vedela, že ju tam čaká pár povešaných kabátov na zimné večere pre robotníkov, pohodený kočík, detské hračky. Vyšla na druhé poschodie hotelových izieb, potom ešte o polposchodie vyššie, kde mala pred sebou zúžené drevené dvere. 

Otvorila ich a pred ňou sa zjavili schody do tmy.

Na povale neboli svetielka. Poslúžil jej len mobil. Vyšla úzkymi schodíkmi do podkrovia. Keď vyšla na najvyšší schodík, pred ňou sa otvoril dlhý priestor podkrovia. Po ľavej strane mala kumbál, miestnosť veľkú ani nie na polovicu kroku, a na stene visiacu zápisnicu. Tu sa nemusela prechádzať, ale prešla pár krokov, keďže stredom sa tiahol starý tehlový komín, a pozrela zaň. Žiadne tečúce trubky, žiadna žiara vzniknutého plamienka, hoc netušila, ako by mohol tam vzniknúť oheň. Dokonca ani tie pohodené ohrievače, ktorým majitel ospravedlňoval túto traumatickú povinnosť, nenašla. 

Len pohodený detský kočík, totožný s tým na fotografiách na schodoch v prízemí, ale neznervóznil ju tak, ako kedysi, hoc evokoval predstavy desivých hororov s detskými duchmi. Zapísala sa do kolonky kontroly (vypísala i ďalšie dve kolónky s náhodnými časmi jej šichty) a zišla schodmi nazad do chodby hotelových izieb.

***

To, čo na ňu zízalo z kúta povaly, si všimla len kútikom oka, ale jej hlava tú čiernu siluetu pre blaho vlastnej príčetnosti radšej vytesnila.

***

Prešla ubytovacou časťou do rekonštruovanej časti, ktorá ešte nebola sprístupnená. 

Akonáhle vstúpla do priestorov zakázaných pre zákazníkov, i okolie sa zmenilo. Staré drevené steny, opäť vŕzgajúca podlaha. Izbietky patrili kedysi robotníkom, teraz sú plné haraburdia a pracovných nástrojov, a robotníci sú ubytovaní v rôznych častiach dediny. Jedna drevená stena mala vo výške oči nalepenú fotografiu brunety, podľa papiera i kvality fotky išlo o magazín z deväťdesiatych rokov. Kto ju tam nalepil a prečo, netušila, ale nik ju nikdy nezložil. Lenže pohľad tej ženy v ten večer pôsobil tiež tak, akoby jej oči mali vypadnúť z očných jamôk a spoza pier mala vyceriť mäsožravé hryzáky.

Kútikom oka pozrela na dvere po ľavici. Číslo 205, vytlačené na plastovej tabličke. Oproti bolo číslo 206, čo znamenalo, že dvere pár krokov pred ňou a naľavo budú niesť číslo 207. Nikdy sa na čísla nepozerala, nezaujímalo ju to a nemala dôvod sa o to starať. Touto chodbou potrebovala vždycky len prejsť, a teraz tomu nebolo inakšie. Pohľad zabodla do zeme a kráčala vpred, snažiac sa do ničoho pohodeného nezakopnúť. Jedno kladivo, jeden francúzsky kľúč. Potom dvihla pohľad a pozrela na dvere povedľa nej – únikový východ. 

Zarazila sa.

Pozrela späť na predošlé dvere, kde bolo číslo 205. Na opačnej strane bolo číslo 208. Dvere, ktoré znamenali únikový východ, stáli na mieste, kde by mala byť 207-čka. Keby niekedy videla horor od Stephena Kinga, zaiste by skolabovala. Takto len zbledla ako mŕtvola z románu Brama Stokera. Zdesený výraz jej obopol kožu na lícach. KDE JE KURVA 207?! Netrápilo ju to nebyť telefonátu.

Roztrasenými rukami siahla po zápisnici. Tá bola v ďalšom priestore chodby, kde sa nachádzalo hranaté schodisko. Nazrela ním nadol. Od prízemia ju delili štyri poschodia. Na samotnom spodku svietilo nočné svetielo a uprostred schodiska stála postava. D. nevidela v tvári nič. Namiesto tváre bola len koža. „VRAVEL SOM TI VYPADNI!“ zvreskol mužský hlas. Výhražný hlas nadobro vytratil pripomienku povinnosti a D. sa rozbehla chodbou späť.

„Dopiči, dopiči, dopiči…“ míňala chodbu a odbáčala, „… kurva, kurva, kurva…“

Mala pred sebou dvere, ktorými sa dostane späť do ubytovacej časti.

Počula za sebou, ako po schodisku muž uteká. Dupotal. „NEPATRÍŠ SEM! NEPATRÍŠ!“

D. sa rozbehla k dverám. Muž bol už v chodbe za ňou.

Udrel päsťou do steny. Drevo sa otriaslo a do chodby vykašľalo zo spár nánosy prachu.

D. bola desať krokov od dverí, keď počula jeho hlas.  „AKO SA OPOVAŽUJEŠ?!“

D. sa vrhla telom do dverí.

Dokorán, s buchotom, sa otvorili, a D. si šťastne povzdychla, že dosiahla cieľa. Že akýmsi divným spôsobom ju „verejné miesto ubytovacej časti“ zachráni pred mužom s nekalými úmyslami. Ten pocit bol silný, až mu nedokázala neveriť.

Dvere sa otvorili, udreli do steny… a D. sa ocitla v streche.

„Čo to kurva?!“ skríkla s plačom v hlase. „Čo sa to deje?!“

„STOJ!“ zvreskol muž hnevlivo.

Stála na mieste, kde sa nachádzal kumbálik v podkroví.

Zahla zaraz do strany a zbehla schodíkmi. Mala by sa nimi dostať do ubytovacej časti z druhej strany. Niekoľko schodov preškočila. Dvere za sebou počas predošlej nášvtevy zatvorila, a jej hlava začala vytvárať desivé predstavy, kde ju povedú tentoraz.

Vyvalila dvere a ocitla sa v chodbe s izbami robotníkov.

„To snáď nie…“

Zacyklená.

Muž schádzal vŕzgajúcimi schodmi. „TY ZMIJA!“ zvreskol. „OKAMŽITE STOJ!“

D. sa rozbehla naprieč chodbou.

Míňala izby. 205 a 206.

Fotografia ženskej tváre z RETRO časopisu. Teraz sa tvár fotografie pohla v smere behu nočnej portérky. D. zakvílila, ale ďalej utekala.

Prebehla vôkol izby 208. 

Dúfala, že tentoraz ju dvere povedú späť do ubytovacej časti, lenže už z diaľky videla, že sú otvorené. A viedli na strechu. Lenže kroky vŕzgania za jej chrbtom jej nedovolili zastaviť sa a zamyslieť sa nad týmto zacyklením. Absurdita pred ňou neznela až tak zle ako výkriky beztváreho muža za ňou. O to viac, že výkriky šli od muža bez úst.

D. sa rozhodla jednoducho utekať.

Opäť prebehla kumbálovým priestorom, nadol schodmi, a opäť sa ocitla v chodbe.

Míňala izby.

„ZABIJEM ŤA! NEOPOVÁŽ SA K NÁM PRIDAŤ!“

„Čo?! Pridať?! Ja sa k vám nechcem pridať!“ odvrkla mu, akoby na tom záležalo. Ďalej sa náhlila v pred.

205 a 206.

„NEUTEČIEŠ MI!“

207.

He?!

Aj napriek hnevu beztváreho sa zastavila.

Izba 207.

Netušila, kde v tejto slučke sa nachádza. Namiesto únikového východu bol na dverách nápis 207.

D. napochytro dvere otvorila.

Nezavŕzgali.

Muža bolo počuť za rohom.

Dvere za sebou potichučky, ale rýchlo, zatvorila.

Keď už bolo ticho, pritlačila si ruku na ústa.

Hotel stíchol.

Kroky muža sa až teraz ocitli v chodbe s miestnosťami. Náhlil sa. „STOJ TY ZMIJA!“ kričal ďalej, náhlivo prešiel k dverám, ale kroky pokračovali ďalej. Zrejme beztvára tvár nevidela nové dvere, kde D. našla úkryt. Výkriky slabli, ako utekal ďalej v zacyklených chodbách.

D. sa obrátila do izby a zdesila sa. 

Oziablo ju ešte väčšmi.

Na okamih chcela byť naspäť na chodbe a utekať pred beztvárou bytosťou.

Miestnosť 207 bola plná beztvárych siluet. Tieto ale mali ústa.

A držali si vztýčené ukazováky pred ústami.

Na znak mlčania.

Srdce jej akoby zdivelo.

***

Zaťažko by povedala, že sa na ňu tie bytosti dívali. Skôr ich prázdne priestory v tvári smerovali k nej. Roztriasli sa jej pery, chvelo sa jej celé telo. Netušila, či sa má obrátiť a prudko vybehnúť z miestnosti. Hoc v tom okamihu netušila, čo by to ďalej znamenalo. I v miestnosti 207, i v chodbe, v oboch prípadoch by musela pred čímsi utekať. Teda, aspoň tak sa zdalo.

Lenže na rozdiel od bytosti bez tváre na chodbe, títo len stáli a nehýbali sa. Áno, stále jej naznačovali ticho prstom na ústach, ale nepohli sa. Vedeli, že je tam s nimi, o tom nepochybovala. Hlas muža z chodby bolo sotva počuť. Čo bolo lepšie, pretože aspoň vedela, že je ďaleko. Ak by hotel mlčal, netušila by nič.

Bytosti boli poobliekané v rôznych šatách – od širokých šiat cez úzke sukne, pár pánskych elegantných oblekov, jedna silueta mala sivú košeľu kríženú trakmi držiacimi nohavice ako zo začiatku predošlého storočia. Mala pocit, že bytosti znázorňovali rôzne časové obdobia. Od konca viktoriánskeho obdobia živôtikov po mundúry druhej svetovej vojny.

D. pozrela na mobil. Priala si, aby mohla zavolať o pomoc, lenže nemala vôbec žiaden signál. Kričať o pomoc si netrúfala, muž za dverami by ju takto odhalil. Nemal oči, a predsa nenarážal do stien, nemal ústa a kričal, zaiste nemal uši, ale dobre počul.

„Č-č..čo sa deje?“

„Nám už niet pomoci.“ Povedalo niekoľko úst jednohlasne. „Ale ty…“

„..ty sa môžeš zachrániť…“

„…my sme boli…“

„…áno, boli sme…“

„…namyslené…“

„…namyslení…“ do zboru ženských hlasov sa votrelo niekoľko mužských hlasov. „…a Gierlow… ten nás našiel…“

D. sa strachom roztriasla. „…ale ty…“ začali sa prihovárať chlácholivým hlasom, akoby vyčítali z hlavy jej ustráchané myšlienky. „… ty sa môžeš zachrániť. Stačí len… nebyť namyslená… a pyšná.“

„Ja n-n-nie som.“

„Tak potom je to v poriadku.“ Povedali akoby ľahostajne bytosti.

„A-a-ako v poriadku?“

Nakoľko hlas muža z chodby sa začal stupňovať, čo znamenalo jeho blíženie sa, v miestnosti utíchlo. „JA ŤA NÁJDEM! MNE NEUJDEŠ! NIKTO MI NEUJDE, KOHO CHCEM NÁJSŤ!“ hlas za dverami ťažel. Už sa jej aj zdalo, že ju nejakým spôsobom našiel. Azdal vycítil jej strach. Hlas sa stupňoval. Silnel. Dosiahol bodu, kedy sa nachádzal za dverami. A opäť slabol. Kráčal ďalej vo večnej slučke podkrovia, schodiska a chodby.

Keď sa kričiaci muž vzdialil, D. opäť prehovorila.

„On je Gierlow?“

„Áno.“ Prikývla jedna z bytostí, oblečená do šiat devätnásteho storočia – krinolínou podopieraná sukňa, úzko zviazaný šarlátový živôtik, na krku diadém, na rukách bez nechtov jaspisové perly. Jednu ruku držala pri ústach so vztýčeným ukazovákom, druhú držala jemne v oblasti brucha. „Pôvodný majiteľ hostinca. Kedysi dávno.“

„Ostal v slučke,“ povedala ďalšia bytosť, „v slučke hnevu.“

„Ako sa mám odtiaľ dostať?“ naliehala D., akoby mala nárok len na tú jednu otázku. Potom sa zdesila pri predstave, že tieto bytosti sa kedysi tiež ocitli v podobnej slučke, ako ona, v práve tej slučke, kde sa teraz nachádza, a nikdy odtiaľ neodišli.

„Musíš sa Gierlowovi postaviť. My sme to nezvládli. On je hnev a nenávisť.“

„Prečo?“

Mlčali. Lenže keď sa započúvala, Gierlow bol príliš ďaleko. Nemlčali, pretože chceli. Mlčali, lebo nevedeli, čo povedať. 

D. sa začala prechádzať po miestnosti. Ten hlas z telefónu zaiste patril Gierlowovi. Ako to, keď jej volal z tejto izby, izbu teraz nedokázal nájsť? Nechcela sa tým viac zapodievať. Bola rada, že unikla.

 Keď bytosti mlčali, mohla počuť ziapajúceho Gierlowa. Prečo by ma chcel nenávidieť? A prečo nemám byť namyslená? Otázky jej nedávali zmysel. Nikdy si o sebe nemyslela viac, nemyslela si, žeby bola čímsi viac než ostatní ľudia. Preto ak malo byť nebytie namyslenou spôsob úniku, prečo je ešte stále tu?

„Tu ste unikli?“ spýtala sa bytostí.

„Tu sme sa schovali.“

„A odvtedy ste odtiaľ neodišli.“ S lámaným hlasom skonštatovala.

„Gierlowa nemôžeš premôcť…“

„…musíš mu ujsť…“

„…postaviť sa mu.“

Rozprávali zborovite, a zároveň sa ich výpovede navzájom kontrovali.

Miestnosť mala staré tapety, azda ešte tie asbestom nasýtené viktoriánske. Po telefóne ani vidu. Čo sa dozvedela po príchode do Nórska a do hotela Kviknes, mal bohatú históriu. Tá bytosť menom Gierlow za dverami bola v skutočnosti Nicolaiom Christianom Gierlowom, tým si bola D. istá. Bytosťou toho mena, ktoré obdržalo prvé povolenie na prevádzkovanie hostinca v 1752. D. vedela, že ženou tohto Gierlowa bola istá Karen Holm, vdova po obchodníkovi Nielsovi Eriksenovi Falchovi z Feiosu. Gierlow viedol hostinec Holmen Gjestgiveri až do roku 1811, kedy zomrel a hostinec prevzali ďalší. Nepochybovala, že zhruba v tom čase ktosi vylepil do historickej časti viktoriánske tapety, o ktorých sa až po rokoch zistilo, že sú nasýtené asbestom (toľko jej poznatkov z dlhých nudných smien pri Discovery Channel).

História hotela po roku 1877, kedy prevzal hotel istý Ole Andersson Kvigne (meno neskôr zmenené na Kvikne) ju veľmi nezaujímala. To, aké prerábky sa vykonali, kedy sa dostala nová ubytovacia časť a podobne, boli pre ňu nepodstatné informácie. Ak sa aj kvôli hosťom čosi musela naučiť, stačila tá najstaršia história. A samozrejme, mala vedieť ešte o drahom koberci na stene Hoyvik sálu a ukázať na stoličku, na ktorej sedel cisár Vilhelm II., keď sa dozvedel o začiatku svetovej vojny.

Pozerala na tapetu tvorenú kráľovskými ľaliami. Tapety boli belasé a na mnohých miestach vyblednuté. Lenže tak, ako aj blikajúce svetielko telefonátu v zornom poli, ktoré si pýtalo jej pozornosť, tak aj čosi na tapetách jej nesedelo. Čosi sa na nich nachádzalo, čo si vynucovalo jej pozornosť. Nahýnala hlavou do strán, akoby cítila, že sa má pozrieť z iného uhla. Nevidela ale nič výnimočné. Prizrela sa lepšie, lenže všetky tie kráľovské ľalie vyzerali rovnako.

„J…“

Povedala jedna bytosť.

„…T…“ ozvalo sa z opačnej strany.

Keď sa D. obzrela, bytosti stáli smerom k stenám vôkol, asi zo šesť bytostí sa dívalo do zeme.

„…N…“

„…A…“

D. nechápala dôvod písmenok. Snažila sa započúvať, či bytosti len nehláskujú, ale skupiny bytostí pozerajúce na odlišné steny opakovali stále svoje písmenko. Tí, čo sa dívali na podlahu, hovorili o J, stena z dverami bola A, stena, na ktorú sa D. dívala, bola T.

„…tu je E…“

D. sa lepšie prizrela na zem, ale nič s písmenom J tam nevidela. Navyše, bolo to písmeno, ktoré ak by tam bolo kdesi nakreslené, mohla ľahšie prehliadnuť. Preto sa pozrela na stenu s dverami. Bytosti opakujúce písmená stíchli, keď sa blížil Gierlow. Lenže i ten jeho výkrik bol akýsi chorľavejší. Chradnúci.

A potom, vo vzoroch kráľovských ľalií, respektíve vo vzore prázdneho miesta medzi znakmi, rozpoznala písmeno A. Už vedela, kde hľadať, preto na všetkých stenách a podlahe našla príslušné písmená. A, J, T, N, E.

A čo teraz? Pomyslela si.

Počas dlhých nočných šícht naozaj robila veci, ku ktorým by sa za iných okolností nedostala. Sledovala nekonečné seriály na Netflixe, prezerala si profily na Instagrame, o ktorých by nikdy nepovedala, že sa o ne bude zaujímať. A takisto čítala. Preto jej tie písmená čosi pripomínali, ale dokiaľ si nespomenula na knihu v poličke v átriu, nič jej nevraveli.

Keď do Nórska kedysi zavítala, a chcela sa nórsky naučiť, čítala knihy, hoc jej spočiatku robili nesmierny problém. Jedna z prvých kníh, čo prečítala, jej bola poradená ako „predstava škandinávskej povahy.“

A vtedy jej písmená začali dávať zmysel.

JANTE. Názov dediny z románu Aksela Sandemoseho. En flyktnin krysser sitt spor. Vražda Johna Wakefielda, dánske mestečko Jante. Doklaplo jej. Prísne pravidlá.

„Desať…“ povedala D. a bytosti stíchli, „… desať pravidiel.“

Bytosti začali zborovo vyratúvať.

„Nemysli si, že si niečo výnimočné.“

„Nemysli si, že si tak dobrá ako my sme.“

„Nemysli si, že si múdrejšia než my.“

„Nesnaž sa presvedčiť, že si lepšia než my.“

„Nemysli si, že vieš viac než my.“

„Nemysli si, že si viac dôležitejšia než my.“

„Nemysli si, že si dobrá v čomkoľvek.“

„Nesmej sa na nás.“

„Nemysli si, že sa niekto o teba stará.“

„Nemysli si, že nás môžeš niečo naučiť.“

Potom D. pozerala po tichých tvárach.

Za dverami Gierlow utíchol. Čo by D. znervóznilo, keby nemala pocit, že pochopila.

„Na jedno pravidlo ste zabudli.“ Povedala, obrátila sa k dverám. „Nemysli si, že o tebe niečo nevieme.“ D. podišla k dverám, schytila kľučku.

Spoza dverí počula ťažký vzdych. Zadychčanie. Sípavý vzdych.

Gierlow ju čakal na opačnej strane dverí.

D. otvorila dvere a vpustila Gierlowa.

Ak o mne niečo vieš, tak sa nemám čoho báť.

***

Lenže Gierlow stál na mieste. Ustúpil, keď dvere otvorila do chodby. Nemal oči, ale predsa cítila jeho bodavý pohľad na svojej tvári. Keď D. vystúpila z priestoru dverí a zatvorila za sebou, Gierlow ustúpil do strany a postavil sa chrbtom k stene. Ako sluha, ktorý sa chystá sprevádzať svoju pani. D. pozrela na Gierlowa a potom na dvere 207, ale tie tam neboli. 

Už ich nepotrebovala.

„Cítim, že si pochopila.“ Povedala bytosť mužným hlasom. D. nevidela, odkiaľ hlas vychádza. Pokojne mohol vychádzať z rôzneho kúta tela.

Gierlow ju uviedol oblúkom ruky do chodby, a ona mala pocit, že už je preč z tej slučky.

„Vy cudzinci ste zvláštni,“ povedal Gierlow, „…prichádzate do cudziny, a nie každý z vás je ochotný prispôsobiť sa. Prinášate svoje zvyky, svoje povahy. Vláčite si so sebou svoju náturu. Nie každý hosť z vás jej ochotný ohnúť svoje návyky.“

D. vykročila do chodby. Gierlow, akoby vycítil, že jeho chôdza za jej chrbtom by bola desivá, kráčal po jej boku. Ruky mal za chrbtom. „Nechcel som ťa vydesiť, ale pochop, že som si musel uchrániť svoje. Svoj ľud, svojich priateľov, svojich bratov a sestry. Keby si neuvažovala o zásnubách, nešiel by som po tebe. Len som sa musel uistiť, že budeš mať na pamäti, že hoc ťa vítame s otvorenou náručou, nesmieš to zneužívať.“

„No to je mizerný spôsob, nemyslíš?“

„Ale verím, že účinný.“ Gierlow, hoc nemal ústa, znel v hlase pobavene. „My škandinávci ti doprajeme privítanie a poprajeme ti k úspechu, ale nepovyšuj sa, nezneužívaj. A vieme o tebe, že nie si namyslená. Už tu žiješ nejaký rok, inakšie by si nevydržala.“

D. zašla za rok, kde na konci chodby zočila otvorené dvere.

Za nimi sa tiahla chodba historickej ubytovacej časti.

Vrátila sa do átria, z knižnice vybrala knihu a začítala sa.