“…hej, tak smúti no. Mnoho ľudí smúti. Hoc sa netrpí tak, ako na začiatku. Vtedy si nenašiel nikoho, kto by sa radoval. Bolo ťažké nájsť vôbec vôľu prežiť. Z každej rodiny zvyčajne prežil jeden či dvaja. A tí nemali veľa síl bojovať o prežitie. Veľa blízkych nám vzali vojny a choroby, a mnoho životov si pobrali tí, čo to nezvládli prežívať.” Rikard stál za pultom. Mladík, ktorý sa spýtal na smútiaceho v kúte, hádzal pohľad cez plece.

V bare Zem nikoho bolo mĺkvo. Rikard bol rád, že aspoň ktosi prišiel, pretože prázdny bar, hoc za dňa, nepôsobil dobre. V zápisníku po starých Výčapníkoch ostala jedna múdrosť: Keď vymrie posledná včela, ľudstvu ostanú štyri roky. Keď vymrie posledný návštevník, ostáva ľudstvu jeden rok. Rikard i mnohí verili, že práve občasná chvíľa zábavy, smiechu, a spoločnej pitky v bare drží príčetnosť v ľuďoch. Okrem Rikarda a tridsiatnika za pultom sedel pri stolíku obďaleč muž, možno dvadsaťročný. Zízal na pivo, ktoré už prinesené nestálo za veľa, ale ako naberalo izbovú teplotu a pena opadala, jačmenná radosť sa menila na teplý moč. “Škoda piva.” poznamenal Tridsiatnik. Rikard by aj podráždene zasyčal, ale nechal si tieto prejavy radšej pre seba.

“A čo sa jemu stalo?” vyzvedal Tridsiatnik.

Rikard so skormútene spusteným hustým obočím pozrel na Smútiaceho. Povzdychol. Stačilo mu, že už raz Mladíkov príbeh počul. Predstava, že sám ten smútočný príbeh bude posúvať ďalej, ho netešila vôbec. Rikard nepil, lenže dosť fajčil. Už sa mu zbiehala chuť na ďalšiu cigaretu. Siahol do náprsného vrecka starej riflovej vestičky (jedinej pozostalosti po jeho niekdajšom motorkárskom živote) a vybral odtiaľ lacno ušúľanú cigaretu. Zapálil si zapaľovačom Zippo, ktorý už bol značne hrdzavý a škrtací kameň už bol opracovaný, že sotva iskrilo. Nabral nikotín schuti do pľúc a vypustil dym nad hlavu. “No, prišiel o kamaráta. Je to dieťa novej doby, o starých stratách nevedel nič. Vieš, ako to teraz býva. Najbližší ti je ten, čo prežíva s tebou. Tak čo mi vravel, tak vraj žil prevažne na cestách, len na zimu prezimovali na farmách či väčších usadlištiach, kde ich prijali. Lenže ten jeho kamarát, zarytý kuchár. Nechcel veľa od života, vraj len rád vyváral. Čo ale, poviem ti, je v tejto nedostatkovej dobe naozaj šialený koníček. Že vlastne len to ho poháňalo do sveta. Túlali sa spolu asi šesť rokov, od pätnástich či štrnástich. Hovoril, že odkedy stratil priateľa, ani do jedla mu nie je. Chápeš to? Kamarát kuchára a nechutí mu. No, ten jeho kuchár, že kde prišiel, tak do kuchýň sa trepal, vypomáhal loviť, pestovať, kupoval rôzne prísady, zbieral, prehľadávali staré obchody. Až zhruba pred tromi mesiacmi našli v nejakom meste rozsiahly park. Povedal by som ti aj meno mesta, ale pre mňa je to nepodstatné, takže som zabudol. Spýtaj sa ho, keď budeš chcieť. Ten kuchár sa volal… niečo na A.  To meno som si zapamätal, ale toho tu Smutka, toho meno si nepamätám. Pamäť neslúži, ani keby sa jej chcelo… ale, kde som skončil… aha… už viem… takže našli nejaký rozsiahly mestský park. Bola tam taká opustená budovka, maličká, nie stánok pre streetfood. Ale taká budovka, že pes vnútri môže kývať chvostom len hore-dole, nie do strany. No, tam sa zložili, pretože to bola vlastne napolovicu kuchyňa. Ten A. že tam mienil ostať. Lenže, čo Prozreteľnosť asi inakšie zariadila, boli tam hentie mŕtvoly. A že ich boli celé hordy. Už sa tam vydali lovci, ak ti napadlo náhodou utekať tam. Povedzme, že tento Smutko tam nechcel ostať, ale že jeho kuchárik si zaumienil, že tam ostane. Že už nemá prečo ísť ďalej po svete. Mŕtvoly sa ale blížili, nuž tento Smutko zdrhol, ale jeho priateľ A. tam ostal. Že ešte zvládol spojazdniť na plyne nejaké varné platničky, ale že keď Smutko pozeral na budovku v parku zo strechy, horda sa na ňu zvalila zo všetkých strán, a nášho kuchárčika zožrala.” Rikard naprázdno prežrel. “Chápeš? Celý život niekoho kŕmil, a ešte aj po smrti nakŕmil pár hladných krkov.”

Tridsiatnikovi už do smiechu veľmi nebolo. Len sa občas pozrel na Smutka, ktorý neprestajne zízal na pivo. Akoby k nemu malo čochvíľa prehovoriť a zodpovedať mu na otázky, čo sa mu hnali za prázdnymi očami. Ťažko povedať, v akých myšlienkach sa utápal. “Ale dosť bolo kecov, len mi vyschne v hrdle. Ale o moje hrdlo sa postarám… budeš ešte niečo piť, alebo sa praceš odtiaľ?” Tridsiatnikovi sa veľmi k odchodu nemal, nuž utratil ešte pár konzerv paštét, až dokým sa tackavým krokom nepobral preč.

Ani jeden z nich si nevšimli, ako sa Smutko nenápadne vytratil.

Ráno našli Smutka, vracajúci sa lovci, s podrezaným zápästím.