“… no ja ti poviem, že tá mládež, hoc na konci sveta, i tak si kurví život. No, veď pozri sa, čo robia. My hrávame šachy, poker, pretekáme sa na autách, čo ešte majú palivo, nanajvýš po meste starší hrávajú schovávačky, beh na čas… ale tú novú hru, počul si o nej?” Winifred netušil dve veci – že je jedným z posledných Výčapníkov, čo zažili ešte “zlaté časy”, a to, že do pár dní ho skolí srdcová príhoda. Lenže čo mal robiť? I tak sa neponáhľal, hovoril o sebe, že ani nič na tomto svete neponechá. Niežeby na svoj koniec čakal, ale v tom svete beztak nebolo nasledujúce ráno istotou. Ale pár dní mu ešte ostávalo.

Za barom sedel Frederik. Od posledného stretnutia sa dal dokopy s partiou miestnych poštárov. Prenášali z bodu A do bodu B, predmety XYZ. V podstate nešlo o nič výnimočné, ale mal kde patriť, a hoc pohyb v uliciach znel nebezpečne, partia mala už vychodené cestičky a do cesty chodiacim mŕtvolám, najčastejšou hrozbou v uliciach (ak nerátajú potulné grupy banditov), sa málokedy dostali. V partií zvykli hovoriť – sú to stále ľudia, len prišli o rozum. A hlad, ktorý aj bez rozumu úraduje, z nich spravil toto. Pár mŕtvol máme uzamknutých v pivniciach, kŕmime ich, snáď čochvíľa nájdu liek. Na otázku kto má vynájsť liek? už ale nik nedokázal odpovedať.

“Nepočul som.” odvetil Frederik. Za posledné dni mal čo robiť, aby sa rozhliadal v tomto meste. Na farme bol život inakší – pokojný, tichý. Líšky dávali dobrú noc, svetlo sálalo nanajvýš z večernej telky, elektrických lampášov alebo bateriek. Nie z pouličných lámp, ktoré ešte naverímboha fungovali. Život, hoc vymizol z ulíc, tu bujnel. Viac ľudí ale znamenalo viac nebezpečenstva, a ohliadanie sa cez plece stále trápilo mladého Frederika.

“Hentí kreténi vezmú luk, na šíp zaviažu červenú stuhu… no skús si to predstaviť,” chrapľavo sa zarechtal, ale vo Winifredovom hlase sa nachádzali aj stopy pohŕdania, “a potom si nájdu grúpu mŕtvol, strelia šíp do jedného z nich. A tí, čo sa chcú hrať, musia tú stuhu doniesť späť.”

“Dosť morbídne.”

“Dosť sprosté.” Winifred napokon len odkýval hlavou do strán. “No, ale odbehol som z toho, čo sme chceli. Zabudol som… aha, hej… no, hovorili sme o lukoch a šípoch, že je to nedostatkový tovar. Vlastne ako všetko… zbrane, náboje, lieky, jedlo, voda… ale jedlo sa pestuje, vodu ťaháme z riek a vodných nádrží. Tí utiahnutejší chcú prinavrátiť elektrinu do ulíc, ale zdá sa, že nejak veľa ľuďom sa do toho nechce. Pozri sa, veď život ide ďalej…” Winifred pozrel do osadenstva, ktoré bolo omnoho tichšie, než za bežných dní, “… a obchod funguje perfektne. No nič, ale nechám ťa dnes tak, mám dosť práce. Už hentam prichádza moja výpomoc, hentie dvojčatá, vidíš?” K pultu smerovali dve ženy, ktoré by akoby boli jednou stojacou pri zrkadle. Dokonca ešte aj pásy vlasov, ktoré im šli stredom hláv, mali zrkadlovo od seba prehodené.

Frederik devy videl, keď pred pár dňami prišla vyčíňať štvorica banditov. Dvojčatá vtedy otĺkali železné tyče o seba, čo vydávalo ušidrásajúci zvuk. “Tak ja si pôjdem vybaviť svoje veci, ak by si chcel, nech ti nalejú, neváhaj ich osloviť.”

Winifred zmizol za dverami, ktoré boli za barom. Priestor na výčape bol nanajvýš pre jednu osobu, nuž jedna z Dvojčiat sa ujala príprave nápojov, druhá dočasne zabrala miesto čašníčky. Frederik si obe v hlave pomenoval Jednotka a Dvojka, a v podstate nezáležalo, ktorá je ktorá. Jednotka nalievala, Dvojka roznášala. Jednotka umývala riad, Dvojka dohliadala na priestor. Winifred sa tak v pokoji mohol venovať svojim záležitostiam.

Za dverami sa cítil akoby odstrihnutý od okolitého sveta. Akoby tu mal vstup zakázaný akýkoľvek neduh nového sveta. Žiadna dyzentéria, žiadne morové nákazy, žiadne chodiace mŕtvoly, banditi, nájomní žoldnieri, skupiny idealistických aktivistov. Nikto a nič. “Zázemie” baru tvorila jedna miestnosť, o čosi vylepšená každým nájomcom. V jednom kúte stál pracovný stôl, vedľa neho posteľ. Za plachtou, čo možno v starom svete slúžila ako zaťahovacia stena v ordináciách doktorov, kde sa vyzliekali pacienti, bol záchod s odvodom kamsi ďaleko. Splachovali nazbieranou vodou (nedopitým pivom, močom, špinavou vodou po umývaní). Priestor mohol byť kanceláriou manažéra i skladom zároveň. Posteľ z neho robila ubytovaciu jednotku. Fotografie na nočnom stolíku z priestoru robil domov. Winifred mal zarámovanú fotku ženy, dieťaťa a psa. O nikom z nich sa nikdy nevyjadroval.

Na pracovnom stole mal rozloženú zápisnú knihu veľkých rozmerov. Azda jedna z tých kníh, čo za starého sveta sa zapisovali návštevníci múzeí. Niečo na štýl návštevnej knihy. Viedol si tam úradné záznamy, i keď nejestvoval už úrad, kde by musel podávať výkazy, priznania a dokladovať bločky. Prevažne tam mal napísané kontaktné informácie na dodávateľov (len adresy a opisy postáv), obvyklú cenu (rozpis, čoho koľko vezme za istý tovar) a ponúkaný inventár. “Hmmm…hmmm…hmmm…” Winifred si začal pískať pesničku, o ktorej ale netušil, kde sa vzala. Jednoducho mu prišla na um. Shaboozey – Tipsy.

Winifred veľmi skoro zistil, že v jeho svete je najväčšou výhodou mať bezpečné miesto. Úkryt. Nie ani tak pre ochranu pred svetom tam vonku. Skôr išlo o to, že mohol “vlastniť veci”. Všetci ostatní boli odkázaní na to, čo dokážu vláčiť so sebou – v taškách, ľadvinkách, vakoch – alebo ukryť v improvizovaných skrýšach – v stromoch, zahrabávali v lesoch, skrývali veci v rúrach, starých poštových schránkach. Lenže to nebolo bezpečné. Vlastne ani vlastnenie bytu neznamenalo hneď útočisko. Stará Ela, ktorú pred týždňom našli na smrť dobitú, sa raz vrátila domov a našla vyvalené dvere, v obývačke poltucet banditov. Prišli, povedali, že to patrí im, a Ela mohla byť rada, že utiekla len s krvou podliatymi očami a nie znásilnená. Upila sa, vyšla na ulicu, zožrali ju niekdajší susedia. Určite si v okamihu pomyslela, že ani predtým veľa rozumu nemali.

Mohol tak pracovať v bare, čas od času vyjsť do ulíc, a bol si istý, že keď sa vráti, všetko bude na svojom mieste. Bol chránený samotným barom. Osadenstvom, ktoré v časoch každodenného boja o prežitie, si spokojne vydýchlo v tejto oáze pokoja. Neutrálne územie. Zem nikoho. Winifreda sa netýkali žiadne ťažkosti sveta. Žiadne povstania, občianske vojny, vojny gangov, ani len prepadávania karaván mimo bezpečia miest. Trápilo ho len to, že mal za barom už len desať fliaš vodky, sedem fliaš rumu, jednu fľašu brandy a tri cigary. Cigariet mal dosť, zbieral aj nedofajčené cigarety a tabak zbieral, z ktorého potom šúľal “zvyšovky”, ako ich pobavene nazýval. Zvyšovky boli odpad, ale odpad bol ich životom. Teda, možno kdesi si žili lepšie, ale rozhodne nie v dvojtisíckilometrovom okruhu vôkol baru.

Pri mene HAMPEJZNÍK mal napísané – tučné hovädo, na ľavom pleci kerka lebky, ktorej z očnej jamky lezie had. Chýba mu časť ľavého ucha. Nos ma krivý ako politik hodnoty. Vo vedľajšom stĺpci bolo napísané – dodáva kurvy. V kolónke cena sa písalo – za staršiu pýta fľašu vodky, za mladšiu prepravku čohokoľvek tekutého, čo nie je voda. Hampejzníka zažil Winifred len raz. Dovalil sa so zástupom diev, ktoré mal poviazané na jednej reťazi. Winifred ho zaraz vyhnal, nakoľko Hampejzník porušil jedno z pravidiel baru. V bare sa môžu zjednávať obchody, ale k obchodu musí dôjsť mimo pôdy baru. Mohol si dojednať kúpu, ale prebehnúť musela mimo. Winifredovi sa Hampejzník nepozdával, a to nehovoril o vzhľade. Hampejzník dovážal slečny bohvieodkiaľ – z vypálených dedín, vydrancovaných provizórnych útočísk pre slabé povahy, niekdajších väzníc, pozbieral feťáčky z ulíc. Podľa stavu sa o nich na ceste nestaral, a podľa roztrasenej chôdze niektorých zjavne testoval ich kvalitu počas presunu. Hampejzníka ale našli v to ráno podrezaného, takže Winifred s neskrývanou radosťou vyškrtal záznam z knihy.

Sklad bol vlastne skriňa na oblečenie, kde boli škatule rôznych veľkostí. Winifred našiel záznamy o dvoch obchodníkoch. Štramákovi a Jazvecovi. Štramák bol ten zjavne vysokopostavený muž, čo sa pridal na obranu baru pred štvoricou nevychovaných kreténov. Jazveca už dávno v meste nevidel, a ten by sa zaiste zastavil v bare. Jazvec a Štramák sa poznali, ale žeby im išlo o rovnaké obchody, to nie. Štramák obchodoval s alkoholom, Jazvec mal svoju družinu kráľov hovien, od ktorých vyberal poplatky. Winifred sa zamyslel, že keby nebol barmanom, zaiste by chcel byť takým kráľom hovien. Tí úradovali v stredoveku, ale opäť sa ich hanebnému pomenovaniu dostalo kúsok úcty. O tom však inokedy. Jazvec ale na pochôdzkach obchodoval s liekmi, a to bolo podstatné. Winifred chcel len antibiotiká, o iné sa nestaral. Azda nejaký prášok na zrazenie teploty, ak by došlo k najhoršiemu. Nábojov mal dosť a nerád s nimi obchodoval, jeden nikdy nevie, kedy sa zídu. Oblečenie nepotreboval, na knihy alebo magazíny s obnaženými obdarenými slečnami nemal čas. Snažil sa len udržiavať inventár baru vždy s väčšou zásobou – veď alkohol neskysne.

Z baru sa ozval hurónsky rehot. Nato ktosi zvreskol, ale dverami tlmené slová Winifred nerozumel. Očividne začali medzi sebou hulákať. Keď Winifred odchádzal do zázemia, prezrel si osadenstvo a nespozoroval nikoho, na koho by bolo nutné dohliadať. Možno, ak medzitým niekto prišiel, ale určite sa oň Dvojčatá a žoldnierski strážcovia postarajú.

Našťastie Winifredovi rodičia, ešte keď žil mimo ruchu miest, ho naučili využívať podnikavého ducha. Celá jeho myšlienka podnikavosti spočívala v tom, že si nahonobený majetok nemá vôbec užívať. Jednoducho ho má škrečkovať, ako by mnohí povedali. Žiť na minime. A keď dôjde k najhoršiemu, čo sa začalo často stávať, bude môcť aj horšie obdobie prežiť bez väčšej námahy. Preto mal toľko nábojov, toľko konzerv. Na starom transformátore dokázal spojazdniť len malú chladničku, a i tam mal len pár plechoviek piva Radegast. Nefajčil, takže táto oblasť ho nezaujímala. Nad solárnymi panelmi nepremýšľal. V meste bolo kedysi dosť elektriny, pokiaľ sa o nich nezačali zaujímať gangy. Kto mal viac elektriny, než oni, draho doplatil. A často sa stávalo, že ak oni nemohli vlastniť zdroje elektriny, postarali sa, že nik ich nebude mať. Winifred veril, že túto záhubu si vybavilo ľudstvo samo.

Winifred skontroloval zásoby, ale ozaj mu nič nechýbalo. Stačilo len doplniť zásoby baru. Premýšľal, žeby si podvečer zišiel na prízemie a prešiel sa. Zo zázemia mal vlastný východ do úzkej chodbičky tvorenej natesnanými chrbtami budov. Ulička bola plná padacích dvierok, ktoré boli tak primitívne, že boli účinné len na spomalenie mŕtvol. Možno vyjde von, natiahne si nohy, zaiste mu prospeje nadýchať sa čerstvého vzduchu. Zajtra z baru nevylezie, bude musieť celý deň vyčkávať.

Vrátil sa späť do baru. S prichádzajúcim večerom sa množilo osadenstvo. Niekoľko mužov privítalo Winifreda burácavým potleskom, akoby sa vrátil z misie na záchranu sveta. Niekto aj zapískal. Dvojčatá sa smiali, Winifred sa opäť postavil za bar. Frederik bol značne napitý, ale vybral odkiaľsi konzervu fazule. “Tá ti zaplatí tri poldeci, mladý.” povedal Winifred.

Mnohí mali dojem, že Winifred mení hodnotu alkoholu v bare akoby každou objednávkou. Neboli ďaleko od pravdy. Winifred vedel, že nie vždy je vodka hodná konzervy. Inokedy je hodná dobre mienenej informácie o tom, čo nového v jednotlivých štvrtiach mesta. Niekedy boli informácie hodné aj celej fľaše, ale Winifred nezažil takú informáciu. Dvojčatá odišli z baru, poťažkávajúc luky a naprávajúc si tulce so šípmi na chrbte. Mnoho mužov vyzbrojených zbraňami vychádzalo za súmraku von. Winifred len ledabolo mrdol plecami, svet vonku ho až tak nezaujímal.

Večerná prechádzka bude stačiť.

V kútiku duše si aj poprial, že už by sa čosi mohlo diať.