V bare bolo plno, ako obvykle, ale vládla bujará nálada. Niežeby to bolo niečo nezvyčajné, len vedel, že čím viac opitých hláv, tým pravdepodobnejšie, že sa strhne bitka. Na bare pred výčapníkom sedel vyziabnutý mladík. “Hej, mladý, tu sa nemusíš báť, že sa ti niečo stane. Hovorím ti, seď, ale nezavadzaj. Vieš, mladý, to ma tak učil môj otec, predtým než ho porantala dyzentérie… ech, kurva, že ja to slovo niekedy použijem. Človek by nečakal, že sa vráti do doby temna a opäť nás budú kosiť slabšie choroby.”

Výčapník videl, že mladík sa o nič neuvoľnil. To na bar Zem nikoho vrhalo veľmi nepríjemné svetlo. Mala to byť oáza pokoja uprostred rozorvaného sveta. Všetci predošlí vlastníci vedeli, že je naivné veriť, že na území nedôjde k problémom, ale rozhodne k ním prichádzalo v najkrajnejších prípadoch. Toho času, keď v bare sedel na kosť vychudnutý mladík a sústavne sa skrýval medzi plecia, bol majiteľom baru istý Winifred. Opieral sa o pult, fľakatou a deravou handrou vytieral krígle. “Ty, mladý, ukľudni sa. Nebudem ten, kto pošpiní povesť tohto baru.” Winifred bol tučný muž, ktorému sa malé pery skrývali pod hustou ryšavou bradou.

Winifred prešiel zakrpatenými očami po priestranstve baru. V bočných boxoch vysedávali skupinky rehotajúcich sa mužov. Pri dverách postávala štvorica žoldnierov, ktorých najal, aby dávali pozor a pri náznakoch problému zakročili. Pult, o ktorý sa s vystrašeným mladíkom opierali, bol krátky. Zo strany zákazníkov mal tri barové stoličky, len jednu teraz obsadenú. “Odkiaľ si, mladý?” snažil sa Winifred nadviazať rozhovor, aby aspoň mladíkovu nervozitu zahovoril.

Mladík nervózne pozrel na výčapníka, ale pohľadom zaraz utiekol späť do priestoru baru. Akoby očakával, že naň odniekadiaľ ktosi vyskočí. Winifredovi nepomohlo upokojiť mladíka ani uisťovaním, že do Zeme nikoho chodiace mŕtvoly nevylezú, že ani anarchisti, čo sa všemožne snažia narušiť Zákonníkom ich prácu, sa tu dlho neukázali. “Pozri sa, mladý, toto všetko je zberba z rôznych kútov. Nikto tu nemá nikoho, žiadne tlčhuby gangov. Tak sa hoď do pohody, lebo z teba zošediviem. Alebo sa pakuj do piče odtiaľ, mne je to jedno.” mávol ľahostajne rukou.

Táto predstava mladíka znervóznila natoľko, že sa roztraseným hlasom prihovoril. “Ja… vyrastal som na otcovej farme. Asi tri dni odtiaľ.”

“Na Barkovej?”

“Áno, pane. Poznáte to tam?”

“Toho pána si odpusť. Hej, poznám. So starým Barkom som zjednával, mal prepravku vodky. Tú som kúpil od neho za krabičku piluliek. Čo sa stalo so starým Barkom?”

“Môj otec… zomrel.” mladíkovi sa pery roztriasli. “Najprv nás prepadli mŕtvoly, ale tie sme pohlušili. Ale otca dorezali. Gangréna mu zobrala ruku, a horúčky život.”

“To ma mrzí.” zavrčal Winifred, a také slová ľútosti sa na horu tukov nehodili. Zakrochkal, vybral spod pultu zašpinenú fľašu a nalial za pohárik čírej vodičky, “na, pi, ten je na mňa.” sám si uhol z fľaše.

Mladík sa napil. Skrivil tvár. “Vodka, tá kope jak stará kurva.” pobavil sa Winifred. “Ďalšieho si ale budeš musieť zaplatiť, mladý.”

Prikývol.

“Ale keď si Barkov syn, tak budeš Frederik, že?”

Mladík prikývol. “Otec zomrel, a farma začala chátrať. Tak som sa dal na cesty. Hovoril mi otec, že najlepšie v meste, lebo je tu väčšia možnosť, že sa k niekomu pridám.”

Winifred sa poškrabal v brade, ktorá sa mu zaplietla do maličkých uzlíčkov. Zastonal, keď sám seba potiahol za ňu. “No, to si si vybral mizernú dobu na hľadanie kamarátov. Ako vravím, pozri…” Winifred mykol bradou do strany, “nie sú tu žiadne gangy, nie sú tu ani Anarchisti, ani Zákonníky. Možno by si sa mohol popýtať žoldnierov, ale… jak tak na teba pozerám, veľmi k úžitku im nebudeš. A v tomto svete musíš dať kurva najavo, aby ťa niekde pridali. Pozri tam do rohu, vidíš?”

Frederik sa tam pozrel. V dlhej sutane tam sedel kňaz, v jednej ruke ruženec, v druhej ucho pivového krígľa. “Henten tu je už piaty či šiesty deň. Ako, nesťažujem sa, platí, ale odkiaľ má peňazí, no to ti nepoviem. Ale asi býva niekde neďaleko. Ale to asi lepšie by ti bolo vrátiť sa na farmu a dúfať, že ju žiadni nájazdníci neprepadnú. “Možno nájdeš útočisko u Anarchistoch. Tí berú hockoho, nemusíš sa ani osvedčiť. Ale naposledy som nejakého videl asi pred mesiacom dvomi.”

Frederik zízal vôkol seba.

Pri stenách boli boxy vyplnené zberbou rôznych indivíduí. Farebné chocholaté hlavy, vyholené hlavy, muži v koženkách či džínsových vestách. Jeden by povedal, že čo šatník dal, ale skôr sa začalo hovoriť, “čo v uliciach ostalo”. Frederik si pri pohľade do baru aj pomyslel, že tam vonku sa žiadna svetová katastrofa nestala, muži a ženy vyzerali uvoľnení. Možno azda len špinaví, s pokazenými zubami, krvou podliatymi očami či pokrivenými rukami, ktoré po zle zrastených zlomeninách nemal kto napraviť.

Vtom sa pomedzi žoldniersky dozor pri dverách vovalila štvorica mužov – už na pohľad vyzerali, že sú to problémoví papľuhovia. Jeden mal oko prepásané páskou, ďalší mal na nos vyzdvihnutú šatku, akoby sa chystal prepadnúť dostavník. V rukách mali bejzbalové pálky s prebitými klincami. Medzi vchodom a barom bol priestor vyplnený stoličkami a stolmi tak pre dvoch-troch návštevníkov.

“Zdravím vás všetkých!” vrieskal na plné hrdlo muž s fialovým chocholom na hlave. Z krku mu viseli tri reťaze, ktoré každým krokom zarinčali. Rozpažil sa, akoby mu to patrilo. “Nebudeme rušiť vašu pohodu, len si od vás vyzdvihneme platby!”

“JA TI DÁM TAKÉ PLATBY!” zvreskol Winifred, hlasom, ktorý sa vôbec nepodobal na ten, ktorým sa prihováral Frederikovi. “Zasran! Pakuj sa materi pod sukňu a nehraj sa tu na tvrďasa!”

“Azda nechceš, aby sme to tu trošku vylepšili…” odvrkol mu očividne vodca prišelcov, “pekne ruky všetci nad hlavu!” v bare stíchlo. Prísediaci si vymieňali zmätené a spýtavé pohľady. Žoldnieri od dverí sa už chystali vykročiť a polapať prišelcov, ale Winifred zdvihol ruku na znak, aby ostali pri dverách. Winifred vyšiel spoza pultu. “Počuj ma, zasran, zrejme nevieš, kde si. Toto je Zem nikoho. A keď ťa tvoj otec neučil, tak ti poviem, že je to miesto, ktoré nepatrí nikomu. Žiadne platby, žiadne rozbroje, žiadne problémy.”

“Starký, asi netušíš, kto ja som.” kontroval hneď Chochol.

“Niekto, kto si koleduje o problémy.”

“Rozmlátim ti papuľu i s barom, keď mi nezaplatíš! Povedzme, že prepravka alkoholu ma presvedčí, aby som tento tvoj bar navštívil najbližšie s menej podjebanou náladou. Čo povieš?”

Winifred v tvári zúril. Rozhodne ho nikto nebude pokúšať a ohrozovať povesť výčapníka. Zem nikoho nemala v zápisoch (čo bola stará otrhaná kniha uložená v šuflíku v “kancelárií”, kde si majitelia spisovali rôzne múdrosti, poznámky či nič nehovoriace zápisky) nikoho, kto by kedy neubránil bar pred výrastkami. Áno, Zem zažívala i nemilé chvíle bez majiteľa, kedy sa tu viac zdržiavali tí, čo nemali kam ísť a páchlo to tu močom a toluénom, lenže horšie by bolo, keby pošpinil povesť Výčapníkov – majiteľov Zeme nikoho.

“Mladý, môžeš si tu sadnúť. A ako hovoríme, seď, ale nezavadzaj. Inakšie si koleduješ o to, že ťa predhodíme niekde do arény, predáme ťa zbohatlíkom na plantáže alebo k lovcom, a ver mi, že nikde ťa nebude čakať vyhrievaná posteľ.”

“Neporozumeli sme sa, ty starý kokot.”

Winifred povzdychol.

Frederik pomeral cestu medzi barom a vchodom – ak by sa strhlo k boju, musel by prekonať hoc krátku vzdialenosť, ale naprieč bojovým poľom. Zo Zeme nikoho by sa stal Bombardovaný pás zeme. Štvorica by sa hoc nezmohla na Winifreda z jednej strany a žoldnierov z druhej, lenže pálky s klincami a potrieštené zaschnutou krvou hovorili svoje. Rozhodne by odvážlivci boli problémom.

Lenže vtedy sa pomerne vyrovnané stretnutie dvoch strán nadobro zmenilo. Frederik videl, ako z boxov začali vystupovať prítomní. Zaštrngali reťaze, muži povyberali hrdzavé boxery. Dvojica žien, podľa všetkého dvojčatá, poťažkali oceľové tyčky. Začali ich obíjať jedna o druhú. Takáto zohratá dvojica, ktorá udierala navzájom do tyčiek bez toho, aby sa pozreli, pôsobila hrozivo. Prišelci značne zneisteli. Vôkol štvorici samozvaných výpalníkov sa zomkol kruh namosúrených návštevníkov, ktorí boli naštvaní vyrušením.

“Winifred musí riešiť problémy diplomaticky,” z jedného boxu vyliezol vysoký, dlhovlasý muž. Kabát, ktorý mal na sebe, mu siahal až po členky. Husté havranie vlasy mal v gumičke na zátylku. Tvár mal posiatu jazvami, ale držal si honosný postoj. Akoby syn vysokopostaveného hodnostára, vychovaný nelegálnymi boxerskými zápasmi. Frederikovi sa zdalo, že jeho ucho má ako “slivku” – časté pomenovanie znetvoreného ucha zápasníkov. Lenže z úst mu šla číra šľachetnosť. “Lenže my zle vnímame, keď nás ktosi pri drinku vyruší. Povedz, mladý muž, ako by si sa ty cítil, keby ti niekto bral od úst ten jačmenný nektár,” zdvihol pivný krígeľ, Frederik si bol istý, že za starých čias by k tomu pivu nepričuchol ani posledný ožran, “tak ak máš ešte chuť niekedy piť bez slamky, tak sa pakuj do piče odtiaľ!” v strede vety zmenil muž tón.

Frederik pozrel na kňaza, ktorý vstal z boxu. Z jednej ruky mu visel ruženec, v druhej držal nôž kukri. To je kňaz, na ktorého kázni zaspať nechceš, pomyslel si Frederik.

Provokatéri sa zaraz obrátili na päte a zdrhli.

Ešte chvíľu osadenstvo v stoji čakalo a natŕčalo uši, a keď sa z prízemia ozval beh, ktorý prešiel za okná, návštevníci poodkladali zbrane a posadali si späť do boxov.

Winifred sa vrátil za bar. Frederik pôsobil o čosi pokojnejšie.

“Tak možno predsa len si tu nájdeš kamarátov.”