“Hej… ty, áno ty… si tu nový, že? Nevyzeráš, žeby sa ti na tvári ešte podpísal tento svet. Nuž, si rarita, čo ti poviem. Tak poď, hybaj sem, ku mne na bar. Nech sa neprekrikujem cez celý podnik. Poď, posaď sa, počúvaj… toto pivo je na mňa… a že prečo v tomto nehostinnom svete niečo ponúkam na svoj účet? Zistíš, že sa občas oplatí byť dobrákom, hoc dobráctvo sa už vyparilo. Asi tak rýchlo ako zábrany ľudí… netuším, kde si strávil posledné roky, ale vyzeráš… no obyčajne. To sa už málokedy vidí. Počúvaj… ja som Waldemar. Divné meno, že? Ale to nič… to je ešte jedno z tých lepších mien. Henten vzadu je Očkodlub, lebo furt vydlubával oči banditom, čo prepadávali nevinných. No, niežeby tu niekto bol nevinný, ale dajme tomu… no a ten vzadu, s tým fialovým čírom, to je Fialka. Hej, bývalý vojak a teraz Fialka. Takže Waldemar už ani neznie tak zle, čo? Počkaj, len tu tomuto nepríjemnému pánovi načapujem piva… ale medzi nami, dávam mu brečku, tebe dačo lepšie. Je fajn vidieť niekoho nového. Ako si si mohol všimnúť, svet šiel do sračiek. A že poriadnych. Beriem to tak, že si zaspal dobu, asi si žil niekde v lesoch na samote, podedil si chatu po starom otcovi, tam si si chytal rybky. No, takže kde začať. Svet jednoducho nie je to, čo býval. Nastalo to, čo niektorí tu pisálkovia nazvali postapokalypsou. Povedzme, že apokalypsa prebehla tak nejak naraz. Najprv to začalo občianskou vojnou. Svet sa nejak popreplietal, mnohí ostali nespokojní, veď to vieš. Tu menšia bitka, tu nejaká vražda, zrazu toho bolo na politikov veľa. Niežeby predtým toho veľa zvládali, ale povedzme že toto bolo naozaj až príliš. Potom nastali revolúcie, po revolúciách ale málokedy mal čo nastúpiť do vlády. Prepuklo v anarchiu, spoločnosť sa rozbila. Lenže časom sa nejak do sračiek ponáhľalo jedno odvetvie za druhým. Najprv to schytalo školstvo, potom zdravotníctvo, elektrárne… z krátkodobého hľadiska to išlo pomaly, lenže od toho úpadku ubehlo už asi päťdesiat rokov, a to už mladší zabúdajú na starších. A keď ti chýba elektráreň, kapú prístroje, z laboratórií utekajú experimenty, tie sa množia, vraždia, žerú… vieš si domyslieť. Takže tu máme zombíkov, tých si ale na ceste sem zaiste stretol. A nazývaj si ich, ako chceš. Skús vymyslieť nový názov, už ich bolo neúrekom… chodiaca smrť, chodci, ožité mŕtvoly… keďže som old-school, volám ich zombíkmi, ale neváhaj si ich pomenovať po svojom. V podstate ide i tak o nejakých nakazených ľudí, často baktérie čo požerú mozog. Máme tu pár aktivistov, čo ich zabíjať nechcú, lebo že sú to stále ľudia, len… bez rozumu. Ja ti neviem, ale takých som poznal celé haldy…  stretneš aj banditov, skupiny revolucionárov, povstalcov, grínpisákov, ktorí sú už ale pokojnejší než dakedy. A samozrejme, klátia nás choroby. Bijeme sa o antibiotiká. Taká bežná pohroma, heh… irónia, že? No, a potom tu máš môj bar. Teda… v tejto dobe je môj. Volám ho tak, ako ho volali stále. Zem nikoho. Vieš, čo je Zem nikoho? V angličtine to volali No man’s  land. No, a vieš prečo? Lebo to bolo územie medzi dvomi frontmi. A tento bar taký je. Vládlo nepísané pravidlo, že sa tu nebojuje, ale občas niekomu rupnú nervy. Ale stále je to lepšie, než tam vonku. Ale tu sa nevybavujú žiadne účty. Ak chceš, tak sa tu môžeš s niekým stretnúť, a je veľká pravdepodobnosť, že to prežiješ. Tu sa nebojuje, chápeš? A zapíš si to za uši, za vajca, alebo je mi jedno kde. Tu sa pije, tu sa rozpráva, občas sa tu vybavujú obchody. Teraz podnik patrí mne. Vidíš tam na tej stene? Tam sú napísané mená všetkých majiteľov. Nepýtaj sa, ako som sa dostal k tomuto podniku. Jednoducho je teraz môj. Vidím, že piješ ako nepríčetný. Je toho veľa na teba, čo? Nuž, tak sa porozhliadni, možno si aj nájdeš kamarátov.  A neváhaj počúvať. Nájdeš tu spisovateľov, kňazov, vojakov, žobrákov, prostitútky… stretáva sa tu celý šíry svet. Celý známy… alebo ten živý, povedal by som. Nuž, všetka úcta tomuto podniku, vypočuješ si tu rôzne príbehy…”